THE LIST OF MY REGRETS

chapter 27

"Nechceš mi povedať, čo sa s tebou v poslednej dobe deje?" spýtala sa ma Blaire s plnými ústami zmrzliny, zatiaľ čo sme kráčali okolo prístavu. Snažila som sa nemyslieť na to, že v jednej z nich sme raz spolu s Aaronom zaspali a tam som našla jeho fotku s rodinou. Vlastne som sa snažila vyhnať z hlavy všetko, čo sa týkalo jeho, lebo naozaj som nemala chuť myslieť naňho ešte aj vo chvíli, keď som konečne s Blaire vonku. To dievča sa totiž večne venuje školským úlohám a projektom a počas prestávok trávi väčšinu času s Austinom.

"Nič, čo myslíš?"

A zároveň som sa snažila nedať na sebe nič najavo. Žiaľ, dopadla som neúspešne. Za každú cenu som chcela informáciu, že s Aaronom Crimsonom žijem, nechať v utajení. Najmenej pred Blaire, keď už o tom vedela aj Madison a som si istá, že aj Austin. Neverím, že by sa Aaron s niečím takým nepochválil.

Počkať. . . čím by sa mal Aaron chváliť? Ja nie som jedna z jeho šľapiek, ktoré vyzerajú na pohľad ako modelky a každý im závidí ich úžasnú postavu, vlasy či úsmev. Na mne nebolo nič špeciálne. Aaron nemal dôvod sa mnou vychvaľovať, práve naopak, skôr sa za mňa hanbil. Preto Blaire stále o ničom nevie.

"Vieš dobre, čo myslím. V posledných dňoch si taká tichá, nič nehovoríš ani neješ. Po chodbách chodíš ako mŕtvola, v jedálni sa viacej obzeráš ako nám venuješ pozornosť, a keď sa niekto niečo spýta, odpovedáš strnulo. A okrem všetkého, nechcela som to hovoriť, ale vyzeráš strašne. Koľko dní si už nevidela posteľ?"

Preháňala. Na obedoch s nami väčšinou nesedávala a na chodbách sme sa príliš nestretávali, lebo ako som už raz spomínala, všetok čas trávila s Austinom. Je možné, že ma v jedálni videla a sledovala, ale to jej nedávalo právo správať sa, akoby sme spolu boli nonstop.

To, že nejem si zrejme vydedukovala z toho, že nemám momentálne chuť na zmrzlinu. To ona ma presvedčila sem ísť, lebo má svoje dni a potrebovala dávku poriadnej vanilkovej zmrzliny.

A áno, tie ostatné veci môžu byť pravda, ale tie sa odvíjajú od toho, že nemôžem spávať. To uznávam, v tom jedinom sa nemýlila. No nesúvisí to s Aaronom. Prisahám, že nič z mojich problémov s ním nesúvisí a v živote nebude. Hah. Ešte to tak.

"London? Vnímaš ma vôbec?"

Sakra. Prečo som sa myšlienkami znovu dostala k tomu idiotovi miesto toho, aby som dala svojej kamarátke nejaké rozumné vysvetlenie?

"Prepáč, ja. . . je pravda, že v noci toho veľmi nenaspím, preto pôsobím tak unavene a vyzerám strašne. Viem, musí bolieť sa na mňa čo i len pozrieť," povzdychla som si vyčerpane. Vedela som, že táto informácia v nej vyvolá ešte viac zvedavosti a bude mať veľa otázok, ale nemohla som jej klamať a taktiež som nemala silu vymýšľať ďalšie klamstvá.

"Je mi úplne jedno, ako vyzeráš. Ale bojím sa o teba," povedala potichu a jemne sa dotkla mojej ruky. Vtedy som si všimla, že jej trojkopčeková zmrzlina je fuč. "London, budem rada, ak mi povieš, čo sa deje. Viem, že ty a Maddie máte medzi sebou čosi, o čom neviem. Všimla som si tie vaše tajuplné pohľady alebo úsmevy a úprimne, najprv ma to dosť urazilo, pretože som sa cítila vynechaná. Maddie nikdy nemala nikoho okrem mňa, ak nerátam jej streleného brata. A chceš niečo vedieť? Maddie nenávidela telefonáty, preto sme si vždy iba písavali. Lenže v poslednej dobe stále s niekým telefonovala a mne nejakým záhadným spôsobom došlo, že to nie je jeden z chalanov, s ktorými spáva."

"Blaire," vydýchla som.

Bože. Bolo mi trápne. Ocitla som sa v kamarátskom trojuholníku a akosi z neho neviem vyjsť von. Doteraz som to vôbec nevnímala, keďže sme sa Blaire sotva pozdravili, ale keď ju takto vidím a ona mi rozpráva tieto veci, uvedomujem si, že možno práve kvôli našim tajomstvám sa nám tak vzdialila.

"Blaire, mrzí ma, že máš tento pocit. Možno sú veci, ktoré mňa a Maddie spájajú, ale sľubujem, že nič z toho nie je niečo, čo by si potrebovala vedieť. Sú to len hlúposti a nijako to nesúvisí s tým, ako práve teraz vyzerám," obe sme sa krátko zasmiali. "Nezáleží na tom, s kým trávim koľko času, kamarátstvo nie je súťaž. Obe pre mňa veľa znamenáte. Veríš mi?"

Bolo chvíľu ticho, až Blaire s úsmevom prikývla. "Neviem či si to postrehla, ale hovorila som v minulom čase, čiže to bolo v minulosti. Už nemám ten pocit a nie som nahnevaná ani smutná. A po tomto, čo si mi povedala už vôbec nie."

Zasmiala som sa, no vzápätí sa zarazila, keď som v diaľke spoznala známu jachtu. Môj smiech ihneď vymenil zamračený výraz, zatiaľ čo som pozorovala Aarona a dievča v kapucni, ako vychádzajú z vnútornej časti jachty. Pomaly sa približovali ku schodom, po ktorých jej Aaron pomohol zísť. O pár sekúnd neskôr už obaja stáli na zemi a bozkávali sa. Neboli až na toľko ďaleko, aby som si nevšimla ten Aaronov prekliaty úsmev, ktorý vznikol pomedzi ich vášnivými bozkami.

   Netuším prečo, no išla som vybuchnúť od zúrivosti.

   "To vyzerá ako. . ." ozval sa vedľa mňa zamyslený hlas Blaire. Pozrela som na ňu a uvedomila si, že sa pozerá tam kam ja a zaostruje na dievča v kapucni, ktoré je len o pár centimetrov nižšie od Aarona.

   "Ako kto?" vyprskla som nedočkavo, ale zároveň nahnevane. Nebola som si istá, čo v tejto chvíli prevažuje.

   Blaire mávla rukou a uškrnula sa. "Ale nič. Komu na tom vôbec záleží? Ten chalan má určite nejakú pohlavnú chorobu, nech ju prenáša do akejkoľvek diery chce."

   Moc som sa premáhala, aby som si neotvorila ústa a nevynadala jej za to, čo povedala. Prečo som mala stále potrebu si ho zastávať, hoci to, čo povedala, bola pravda, netušil nikto. Nemohla som jej na to povedať nič, jednak by to bolo nápadné a jednak som naňho nahnevaná. Takže nie. Jediné, čo môžem robiť, je s Blaire súhlasiť.

   "Máš pravdu, komu na tom záleží," ironicky som sa zasmiala.

   Komu by na tom, preboha, mohlo záležať?