THE LIST OF MY REGRETS

chapter 6

Prídem pre teba o siedmej, buď pripravená.

   Čítala som správu od Connora stále dookola. Bolo takmer šesť hodín a ja som absolútne nevedela, čo si mám obliecť. Zapla som si notebook a napísala do prehliadača: Čo si obliecť na párty. To, čo mi však vyhľadalo, sa pomerne dosť líšilo od toho, čo som v svojom šatníku skrývala ja.

   Nevadí. Pôjdem v niečom pohodlnom, v čom sa cítim dobre a čo sa páči mne, nie ostatným. Nebudem ako deväťdesiat percent dievčat, ktoré tam budú. To ani náhodou. Budem sama sebou, áno, presne to urobím.

   Takže som skončila so žltou sukňou a bielym obyčajným tričkom. Vlasy som si uplietla do dvoch zapletaných vrkočov. Napadlo mi, že by som sa dokonca trochu nalíčila, no vtom mi došlo, že nemám už ani maskaru. Vždy som totiž jednu nosila so sebou, ale nikdy som ju nepoužila, tak som sa prednedávnom rozhodla ju vyhodiť. Aj tak, mama by na mňa nebola hrdá, ak by vedela, že sa maľujem. Obe sme stáli za prirodzenú krásu.

   Zastavila som si najbližší taxík a nadiktovala tú istú adresu, ktorú som poslala Connorovi do správy. Bola to adresa bytovky, kde som sa mala pôvodne nasťahovať. Nechcela som, aby vedel, že bývam v tom hroznom moteli.

   O pár minút som na mieste vystúpila. Na Connora som našťastie dlho nečakala, prišiel v podstate hneď po mne. Keď vystúpil, vrhol na mňa prekvapený pohľad, čo neviem, či znamenalo niečo dobré alebo naopak. Ale neriešila som to.

   "Pripravená?" spýtal sa nadšene a objal ma. Letmo som prikývla a nastúpila na miesto spolujazdca.

   Cesta bola pomerne tichá. Connor sa ma pýtal, ako sa mi darí v škole a či mám s niečím problémy, že mi rád pomôže. Odvetila som, že je všetko v poriadku, čo bola vlastne pravda, ak sme nebrali do úvahy fakt, že som bola viac-menej bezdomovec.

   Dom, pred ktorým sme zastavili, bol obrovský. Bola som presvedčená, že hudba, ktorá z neho vychádzala, bola počuť v celej štvrti, čo ma privádzalo k otázke, či to ostatným susedom v okolí neprekáža.

   Pred domom bolo taktiež niekoľko ľudí – niektorí sedeli na trávniku a rozprávali sa, iní stáli pri dverách a popíjali a potom tu boli tí podnapití, pri ktorých sa ani nedalo určiť, či stáli, sedeli alebo skôr tancovali.

   Vošli sme do domu, kde sa to hemžilo ľuďmi. Niektoré tváre som spoznala takmer ihneď, niektorí boli dokonca v mojom ročníku, ale väčšinu z nich som nepoznala. Bola som v škole predsa len párkrát, takže som to ešte nebrala ako tragédiu, že som sa cítila stratená. Navyše, nemyslím si, že aj Connor by tu všetkých poznal.

   Mne však prišla na um Blaire. Teším sa na jej výraz, keď zistí, že som tu bola skôr, ako mi vôbec stihla poslať adresu. Bude to také menšie prekvapenie. Zároveň som mala v pláne zistiť, či sa pozná s Connorom a ak nie, určite ich chcem zoznámiť.

   "Dáš si niečo na pitie?" vyrušil ma Connorov hlas z premýšľania. Až teraz som si všimla, že sa rozpráva s nejakým chalanom, ktorého som už videla párkrát v škole.

   Connor musel byť obľúbený.

   "Dala by som si džús," odvetila som presvedčene. Connor sa na mojej odpovedi zasmial, akoby som povedala čosi vtipné, a potom zmizol v dave ľudí. Stála som na jednom mieste a čakala naňho, v podstate som aj tak nemala kam ísť.

   V diaľke som zbadala známu postavu. Hoci ho obklopovalo desiatky ľudí, mala som pocit, že niečím žiaril a spomedzi nich vyčnieval, no nevedela som určiť, prečo to tak bolo. Hádam, že ak by tu bol aj trojnásobok ľudí, čo tu je teraz, ja by som ho v dave vždy našla. Bolo to zvláštne, na jednej strane ma to desilo a na druhej fascinovalo.

   Bol veľmi atraktívny, možno tým to bolo. Oči mu žiarili, aj keď bolo dosť vidno, že už má v sebe nejaké to percento alkoholu. Usmieval sa celý čas, čo mu nízke dievča niečo rozprávalo. Priala by som si, aby sa raz tak díval aj na mňa.

   A vtom sa to stalo. Prisahala by som, že moje myšlienky počul, pretože z ničoho nič odtrhol pohľad od svojej spoločnosti a zapozeral sa priamo do mojich očí. Zamrzla som, zase, presne tak isto, ako v ten deň v reštaurácií. Tento raz som už ale dúfala, že sa tak rýchlo neotočí.

   Bože môj.

   Odrazu mi niečie veľké telo bránilo vo výhľade. Znechutene som sa pozrela osobe do tváre. Ukázalo sa, že to bol Connor s našim pitím. S úsmevom som mu poďakovala, no keď uhol a ja som s nádejou pozrela tam kde predtým, ten chalan tam už nebol. Miesto toho kráčal hore schodmi s rukou prehodenou cez ramená toho dievčaťa. V momente som sa pozrela inde – vedela som, čo sa chystajú robiť a trochu ma to zarazilo. Čo sa však dalo očakávať od tak atraktívneho chlapca?

   A vlastne. . . odkedy mám aj ja tieto hlúpe pubertálne problémy? Veď ma to ani nezaujíma.