London Groverová vždy bývala samotárka, vyrastala prakticky sama a zvykla si neviazať sa príliš na ľudí alebo miesta, kde sa z času načas zašila. To, že často cestovala z miesta na miesto a nechcela sa nikde dlhodobo usadiť, ju priviedlo do malého m...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"Dvestoštyridsaťsedem dolárov? Nemôžem uveriť, že sme napáchali toľko škody," neveriacky som pokrútila hlavou. Možno sme toho zničili veľa, ale Aaron tam nechal toľko peňazí a z obchodu sme vyšli s prázdnymi rukami. "Išli sme do obchodu, kde sme nechali takmer dvestopäťdesiat dolárov, ale nemáme vlastne nič. Ak nepočítam pár farebných srdiečok a kilo nekvalitného kečupu na mojej obľúbenej blúzke."
Aaron sa oprel o kuchynský stôl a unavene si pošúchal čelo. "Prepáč mi tú blúzku. Je hrozná, ale ak ti na nej tak záleží, pokojne ti kúpim novú."
Vypúlila som naňho oči. "Prosím? Myslíš si, že je hrozná? A to už prečo?"
"Všetko, čo nosíš, je hrozné. Ani by si sa nemala hnevať, ak ti niekto povie, že by sa s tebou nevyspal."
Zalapala som po dychu. "Čože?"
"Hovorím, že by si sa nemala hnevať, ak ti niekto povie–"
"Ja som ťa počula, nemusíš to opakovať! A ak si už zabudol, povedal si mi to dnes ráno ty. Ale vďakabohu, tvoj názor ma absolútne nezaujíma, Aaron, tak naozaj nechápem, o čo ti teraz ide!"
"Ak ťa nezaujíma, prečo si potom ráno bola taká sklamaná, keď som ti to povedal? Čakala si snáď, že ťa chcem pretiahnuť? Povedz, London, ty si si myslela, že som ti dovolil bývať tu len preto, že som sa s tebou chcel vyspať?"
Odkedy sa my dvaja hádame kvôli niečomu tak absurdnému? A ako sme sa vôbec dostali od mojej blúzky k tejto nezmyselnej hádke?
"Čože? Ja vôbec nechápem, prečo to hovoríš! To nie je pravda, Aaron. . ." zostala som bez slov. Do očí mi vyhŕkli slzy a nedokázala som to akokoľvek zamaskovať. Po prvýkrát v živote som mala chuť ukázať niekomu, ako moc mi ublížil. Nešlo ani o to, že priznal niečo, čo si skutočne myslel, ale o to, že mi to hovoril s takým tónom. Akoby mi chcel naschvál ublížiť.
"Takže ty nechápeš," ironicky sa uchechtol. Chcela som začať kričať, plakať, vrieskať. "Ty a tá. . . Madison. Počul som, čo si jej povedala. Že so mnou nespávaš. To musí byť samozrejmé, že keď som s nejakým dievčaťom, tak ju po nociach preťahujem? To je to, čo si o mne všetci myslíte, však?"
Ak som doteraz niečomu nechápala, teraz nechápem už vôbec. Všimla som si, že bol akýsi čudný už odkedy sme opustili obchod, no prikladala som to tomu, že musel toľko zaplatiť za všetky tie škody, ktoré sme spôsobili. Nemyslela som si, že ho dokáže uraziť niečo tak hlúpe. Že ho dokáže niekedy uraziť niekto ako ja.
"Aaron. . ." stratila som hlas. Odrazu sa všetky moje pocity zmenili, všetok hnev a sklamanie opustilo moje telo. Cítila som už len pocit viny a ľútosti. Veľmi som túžila hodiť sa mu okolo krku a povedať mu, že mi je jedno aký je. Že som sľúbila sama sebe, že ho nebudem súdiť, nech sa deje čokoľvek. Ale to by bolo príliš, to som urobiť nemohla.
