THE LIST OF MY REGRETS

chapter 23

"Povieš mi, čo ti je také smiešne? Prečo sa smeješ?" spýtal sa ma Aaron, keď Arya namosúrene opustila jeho dom a my sme bez pohybu ešte hodnú chvíľu stáli oproti sebe a čakali, čo sa bude ďalej diať. Bolo to celé vtipné a videla som, že aj Aaron zadržiaval smiech.

"Chúďa to dievča. Máš v pláne jej niekedy zavolať?" uchechtla som sa, hoci som sa stále cítila trochu zle za to, že som ju oklamala a ona ma nazvala šte—no, veď viete.

"Nazvala ťa štetkou!"

Ja viem. Práve som zastavila samu seba predtým, aby som v hlave to slovo dokončila.

"Áno, nazvala," povedala som namiesto toho, čo som chcela povedať. "Ale to neznamená, že sa k nej budeš správať ako k nejakej špine. Je to dievča – krehké ženské pohlavie túžiace po láske. Ty si jej dal presný opak!"

"To hovoríš len preto, že si nevidela, čo sme spolu robili v tej sprche," pri spomienke na to sa diabolsky usmial a mne sa, úprimne, otočil žalúdok. Ak by som nezačala myslieť na moje obľúbené medové cereálie s mliekom, pozvracala by som sa.

"Každopádne, mňa tak nazvala. To ja som na ňu mala nakričať a tváriť sa, že mi to ublížilo. Aj keď to v skutočnosti bolo naopak, takže sa nemôžem hnevať, že mi to povedala," mykla som ľahostajne plecami. Rozhodla som sa vziať si banán, ktorý vyzeral ako jediná plnohodnotná potravina v tomto dome, ktorá sa dala normálne zjesť. Ale hneď, ako som ho chytila do ruky som zistila, že je až priveľmi prezretý.

"Počkať, čo tým myslíš? Čo si jej povedala?"

Aaron mi vytrhol banán z rúk a len čo si ho prezrel, urobil to najrozumnejšie rozhodnutie jeho života – zahodil ho do koša. A to isté urobil so všetkými banánmi v miske položenej na kuchynskom ostrovčeku.

"Že ťa. . ."

Preboha, naozaj som použila toto slovo?

"Uspokojujem. . ."

Dobre. Je to za mnou.

"Keď tu nemáš žiadnu zo svojich jednorazoviek," vychrlila som zvyšok vety čo najrýchlejšie to šlo.

Aaron sa na moje prekvapenie začal smiať. Čakala som, že bude zúriť, ale on sa na tom skrátka zabával. "To myslíš vážne? To ti akože uverila? Veď to je na prvý pohľad jasné, že s tebou nespávam!"

Počkať.

Čože?

"Au," zamrmlala som snažiac sa to zahrať tak, že sa ma to v skutočnosti nedotklo tak moc, ale Aaron stuhol a ja som vedela, že hneď oľutoval to, čo mi povedal. Nemal však čo ľutovať, ja som vedela, že nie som ako všetky tie dievčatá, ktoré mal v posteli. Asi by som vlastne mala byť šťastná, že nie som len tak niekto, koho dostane jedným lusknutím prsta. Aj keby som krásna a príťažlivá. Nikdy by som s ním nič nechcela mať už len z dôvodu, že spí s každou druhou.

"Nemyslel som to tak, London. Dúfam, že si to nepochopila nijako zle," slabo sa zasmial, akoby tým chcel dokázať sám sebe, že to neznelo tak hrozne. Lenže znelo. A ja som vedela, že mal pravdu. A on na mne musel vidieť, že sa ma to svojím spôsobom dotklo. "No tak, London. Každý predsa musí vidieť, že si príliš dobrá na to, aby si sa stýkala s niekým, ako som ja. Vyzeráš tak nevinne, že by som sa s tebou vyspať nemohol ani keby som veľmi chcel."

   Takže nechceš.

   Bolo čudné počuť ho hovoriť mi priamo, že by so mnou nespal. Mala by som byť rada, pretože to bol nenapraviteľný sukničkár a mať ho na krku preto, že sa ma snaží dostať do postele, nie je žiadna pocta, hoci bol pekelne atraktívny. Nikdy by som sa s ním nezaplietla. Dobre, uznávam, že sa moje myšlienky často uberali úplne iným smerom, ale to neznamenalo, že keby príde príležitosť, využila by som ju. Mohol ma priťahovať, no až tak hlúpa som zas nebola.

   "A-ako to myslíš, že vyzerám nevinne?" môj hlas sa triasol. Nechápala som, čo tým mal na mysli. Je až tak očividné, že som ešte s nikým nikdy nič nemala?

   "Nechcem. . . nechcem o tom hovoriť. Nechcem ťa ničím uraziť. Ale môžeš mi veriť, že som to nemyslel zle. Proste. . . zostaň taká, aká si."

   Všetky tie slová išli z neho veľmi ťažko. Nebola som si istá, či to bolo preto, že sa skutočne bál, že ma opäť urazí, alebo mi klamal a iba sa snažil zachrániť to, čo už pokazil. V každom prípade, nemohla som byť naňho nahnevaná, lebo som sa mu nepáčila. Človeka sa nedá k niečomu takému donútiť.

   "Je mi jedno, čo si myslíš," mykla som plecami a chabo sa naňho usmiala. Bolo mi strašne zle z toho, aký falošný úsmev som vyčarila. Musela som pritom vyzerať fakt hrozne. Stavím sa, že mi to ani neuveril. "Pozri, Aaron, som ti skutočne moc zaviazaná za to všetko, čo pre mňa robíš. Že mi dovolíš zostať u teba doma, že všetko platíš a dokonca ma vezieš každé ráno do školy. Vôbec sa nepoznáme a aj napriek tomu mi pomáhaš. Ale myslím, že bude pre nás oboch lepšie, ak zostaneme tými neznámymi. Nemusíme spolu vôbec hovoriť, pokiaľ to nebude nutné."

   Okej, práve som urobila presný opak toho, čo som urobiť chcela. Znela som ako zničená pubertiačka, ktorú odkopol chlapec po tom, čo mu povedala o svojich tajných citoch. Mala som v úmysle sa tváriť, že ma jeho názor absolútne nezaujíma a miesto toho som mu dala dvojnásobne najavo, že som urazená.

   "Toto som nechcela povedať," vyhŕkla som z ničoho nič. Aaron sa na mňa prekvapene díval. "Nechcela som to povedať, vôbec neviem, prečo som to urobila. Proste zabudnime, že som to povedala. Ideme do obchodu?"

   Ja viem, že som povedala, že budem chodiť do obchodu sama, ale snažila som sa skryť svoj predošlý monológ. Dúfala som, že naňho spoločne zabudneme. Bolo to dosť trápne.

   "Si v poriadku, London?" uchechtol sa na mojom zvláštnom správaní. Nenápadne som prevrátila očami, ale v skutočnosti som vedela, že bol rád, že som zmenila tému. Možno by to urobil sám, ak by som ho nepredbehla. "Idem sa obliecť, dobre? Hneď som späť. Zatiaľ napíš zoznam vecí, ktoré potrebujeme."