THE LIST OF MY REGRETS

chapter 42

Po návrate domov som sa ihneď začala vyzliekať, pretože sneh, ktorý sa mi dostal pod oblečenie kvôli Aaronovi, mi chladil pokožku. A prechladnúť som naozaj nepotrebovala.

Celá som sa vyzliekla, mokré oblečenie som prehodila cez teplý radiátor a uložila som sa do vane plnej horúcej vody. Čo je lepšie ako horúci kúpeľ v mrazivých dňoch?

Vzala som do rúk knihu, ktorú som mala momentálne rozčítanú a pokračovala tam, kde som naposledy skončila. Ani som si neuvedomovala, ako čas letí a voda vo vani postupne chladne. Keď sa raz začítam, neviem prestať.

Pozrela som na telefón, podľa ktorého som tu len tak nečinne sedela už vyše štyridsať minút. Rozhodla som sa teda opláchnuť a dať sa do poriadku, zajtra je aj tak škola, takže musím ísť spať skôr. Dnes v noci som toho totiž veľa nenaspala.

   Prehodila som cez seba župan a obula som sa do mojich obrovských huňatých papúč. Keď som vyšla z kúpeľne a pomaly kráčala dole schodmi, začula som neznáme hlasy. Znelo to ako dve dospelé osoby, čo bolo zvláštne, pretože Aaron mi nespomínal, že by niekoho čakal. Kráčala som preto potichu, aby ma nik nepočul. Vo dverách kuchyne som si už však bola istá tým, čo sa tu deje. Prišli jeho rodičia. Jeho mama, ktorá mala krátke gaštanové vlasy a milý úsmev, ktorým obdarovávala svojho syna a jeho otec, ktorý stál opretý o kuchynskú linku so založenými rukami na hrudi, vyzeral presne ako Aaron, len v staršej verzii.

   "Prečo ste mi nepovedali dopredu, že prídete? Viete, ako neznášam, keď sa tu len tak zjavíte bez ohlásenia," počula som tlmený hlas Aarona, no bohužiaľ som naňho nedovidela. Ak by som sa posunula čo i len o krôčik bližšie, zbadali by ma.

   "Toto je stále môj dom, Aaron, nie som nikomu povinný dopredu hlásiť, kedy sa vrátim," odvetil mu, pravdepodobne, jeho otec.

   "George, prosím," prehovoril tento raz ženský hlas. Aaronova mama sa posunula, takže som na ňu viac nedovidela. V rovnakej chvíli, keď čosi začala šepkať, no ja som nedokázala rozumieť tomu, čo to bolo, mi v rukách zavibroval telefón. Na obrazovke svietilo Aaronovo meno. V momente som sa vzdialila od dverí so strachom, že ma zbadal a teraz si bude myslieť, že naschvál počúvam jeho rozhovor s rodičmi. Lenže tak to nebolo, iba som chcela vedieť, čo sa deje.

   Pozrela som na displej ešte raz. Bola to správa, v ktorej písal, aby som išla do izby a čakala naňho. To znamenalo, že si ma musel všimnúť. Nemala som však dôvod namietať, tak som sa pomaly vrátila do svojej izby a snažila som sa nemyslieť na to, čo sa asi odohráva dole. Vzala som si knihu a čítala som, no v skutočnosti som nemala poňatia o tom, čo čítam. Jednu vetu som prečítala minimálne päťkrát, lebo myšlienkami som bola všade, len nie pri písmenkách nachádzajúcich sa na papieri predo mnou.

   Na dverách sa odrazu ozvalo zaklopanie. Automaticky som odhodila knihu kamsi od seba, netušila som kam, len som počula ako s rachotom dopadla na zem. Väčšinou som si vždy davala záležať na knihách, aby som ich udržala v dobrom stave, dokonca mi na tom záležalo viac ako na telefóne. S tým som bola spokojná v akomkoľvek stave, hlavné pre mňa bolo, že fungoval. Ale teraz aspoň budem vedieť dôvod, prečo je táto kniha zničená.

"London?"

Vo dverách stál Aaron. Tušila som, že to bude on, lebo ak by to bol jeden z jeho rodičov, neklopal by na dvere, ale rovno vošiel. Veď predsa o mne nevedia, aspoň teda myslím, že nie.

Aaron podišiel ku mne a zatvoril za sebou dvere. Vyzeral akýsi vyplašený, akoby sa bál ku mne priblížiť. Bolo to však preto, že mi nechcel nič vysvetľovať, vedela som to. Do istej miery ho už poznám a bola som ochotná to tolerovať, hoci som v tej chvíli netúžila po ničom inom, než vedieť všetky okolnosti.

"Nechcela som počúvať," povedala som opatrne. Bála som sa, že je možno taký zrovna preto, že bol na mňa nahnevaný. "Hneváš sa?"

Posunula som sa o čosi ďalej, aby mal dostatok miesta. Bez váhania si sadol vedľa mňa do tesnej blízkosti. Nevedela som, prečo mnou prebehla triaška. Čo to so mnou stále robí? Prečo moje telo takto reaguje aj v takýchto nevhodných situáciách?

"Nehnevám sa, London. Je mi jedno, čo si tam robila. Chcem ti to všetko vysvetliť."

Jeho slová ma zahriali pri srdci, no akoby o sekundu na to som si uvedomila, že nemám žiadne právo starať sa do jeho osobných záležitostí. A okrem toho, mala som pocit, že mi to v skutočnosti povedať vôbec nechce, len to berie ako povinnosť. To však bola hlúposť. Nebol povinný mi nič vysvetľovať.

"Aaron, nemusíš mi nič vysvetľovať. Nie je to moja vec," odvetila som primeraným tónom, nechcela som, aby mal pocit, že ma to nezaujíma, lebo opak bol pravdou.

"Bývaš tu už dosť dlhý čas a v skutočnosti si mi bližšia ako ktokoľvek iný. Zaslúžiš si vedieť všetko, pretože ty jediná znášaš moje výkyvy nálad. Bol som k tebe zlý toľkokrát, že by som sa vôbec nečudoval, ak by si ma nenávidela. Ty si tu ale stále so mnou a správaš sa ako moja najlepšia kamarátka. Si vlastne moja jediná rodina. Nikoho iného nemám."

Nasucho som preglgla. Moje oči boli vlhké, ale nevedela som, či chcem od dojatia plakať, alebo to bola len nervozita. Z neznámych dôvodov som ruku položila na jeho horúcu dlaň a stlačila ju. Fakt, že ma nazval jedinou jeho blízkou osobou, ma nesmierne potešil, lebo som vedela, že preňho niečo znamenám. Možno nie to, čo pre mňa znamená on, no teoreticky to mám tak isto. O mojej mame som nepočula od minulých Vianoc. Nepísala mi ani na narodeniny. Vlastne možno ani nevie, že som sa presťahovala do ďalšieho mesta. A moje jediné dve kamarátky, ktoré som mala, už nemám. Jedna z nich ma verejne ponížila a vymyslela si klamstvá, ktorým teraz verí celá škola, no a tá druhá ma klamala celý čas. Aaron ma k sebe nielenže prichýlil, ale bol pri mne aj napriek všetkému, čo sa za ten čas, čo som v tomto meste, stihlo odohrať.

"Záleží mi na tebe, Aaron. Naozaj," šepla som do ticha miestnosti. Ani som si nestihla všimnúť, aká je tu tma. Možno už zapadlo slnko, a možno som len tak moc zamilovaná, že nevidím nič iba jeho. Akoby tu bol len on a všade okolo hustá noc. Chcela som sa priblížiť k nemu a pobozkať ho, no bola by to ďalšia hlúposť, ktorej sa nechcem dopustiť. Už raz som to urobila a overila si, že to preňho nič neznamená. A práve mi povedal, že som preňho ako rodina, nie ako dievča, s ktorým si predstavuje budúcnosť. "Ale som ochotná rešpektovať ťa. Ak na to nie si pripravený, nemusíš sa mi zdôverovať. Budem tu stále, takže ak budeš pripravený zajtra alebo o pol roka, budem tu a budem ťa počúvať."

Tma v miestnosti sa ešte väčšmi prehĺbila, keď sa jeho kútiky zdvihli v prekrásny úsmev. Milovala som ten prekliaty úsmev. A tie oči? Tých sa nenabažím snáď nikdy. Sakra, práve som mu sľúbila, že neodídem z tohto mesta, že neodídem od neho. I keď by som to najradšej dodržala, toto som mu sľubovať nemala. Nikdy to nedodržím.