THE LIST OF MY REGRETS

chapter 46

   Posledný deň v škole sa vliekol neskutočne pomaly. A nebolo to len preto, že som nebola vyspatá a ledva som si dovidela pred nos. Všetko bolo akési iné, profesorov výklad som sa na prvej hodine snažila plnohodnotne spracovávať, ale ten len nápadne predlžoval slová, kvôli čomu sa mi jedna vyučovania hodina zdala minimálne dvojnásobne tak dlhá, ako by mala byť. Ďalšie hodiny som vnímala len tak naoko a na poslednej som dokonca zaspala, no zobudila som sa medzitým asi trikrát, pretože som si myslela, že vyučovanie už dávno skončilo a ja som tu zostala ako posledná. Keď som však otvorila oči a pár minút som škúlila na hodiny, zistila som, že som spala len desať minút alebo možno aj menej.

   V škole som nekomunikovala s nikým, jednak bol posledný deň pred zimnými prázdninami, takže do školy prišlo len minimum ľudí a taktiež som dnes komunikatívna vôbec nebola, preto som sa ľuďom radšej vyhýbala.

   Hneď ako som prišla zo školy domov, videla som neznáme auto vyparkovávať z Aaronovej garáže. Vonku postávala Aaronova mama, ktorú som videla včera po prvýkrát naživo, nie priamo, no stačilo to natoľko, aby som ju spoznala. V ruke držala telefón a nepokojne poklepávala nohou o zem. Len pomaly som sa približovala k domu, pretože som nechcela, aby si ma všimli. Nevedela som, či im Aaron už o mne povedal, no dosť som o tom pochybovala. Ráno som sa s nimi našťastie nestretla, takže som to nemusela riešiť. Teraz som si však nebola istá tým, či sa do domu dostanem bez povšimnutia.

   Zatiaľ čo si telefón priložila k uchu, akoby intuitívne sa otočila mojím smerom a všimla si ma. Nebolo cesty späť, už som čelila jej prekvapenému výrazu a nahnevanému spôsobu chôdze, akou sa ku mne práve rútila.

   "Slečna. . . slečna, idete za Aaronom? Hľadáte môjho syna?" vychrlila na mňa, len čo sa ku mne priblížila.

   Zastavila som, v hlave si predom vytvárajúc nejaké príčiny môjho nečakaného príchodu. "Uhm, dobrý deň, áno, prišla som za Aaronom," povedala som neisto a pohľadom ma doslova vyzvala, nech jej poviem dôvod, tak som pokračovala. "On. . . my. . . máme spoločný projekt na prírodné vedy."

   Pani Crimsonová sa nachvíľu zatvárila, že premýšľa, až potom hlesla tiché: "Oh."

   "Mohla by som teda. . ." prstom som namierila na ich dom, dúfajúc, že ma pochopí.

   "Nuž, je mi ľúto, slečna, ale Aaron momentálne nie je doma," povedala so zjavným sklamaním v očiach. Vzápätí, len čo som sa jej chystala odpovedať, hoci som netušila ako, sa jej oči rozžiarili ako iskričky. "Vieš, napadlo mi, že sa možno zdržal v škole a zabudol nám dať vedieť, že príde neskôr. Snažím sa mu dovolať, ale neberie to. Neskúsila by si to ty? Možno tebe to zoberie."

   Bolo viac než očividné, že bola zúfalá, pretože nemala poňatia, kde sa jej syn nachádza. Bolo mi ju ľúto, ale ak by s ním bývala, vedela by, že takéto niekoľkohodinové zmiznutie je uňho bežná vec. Problém však bol v tom, že Aaron nebol ani v škole a ja som nevedela, či jej to môžem povedať alebo nie.

   Okrem toho, vyzeralo to, že si vôbec neuvedomila, že mi začala z ničoho nič tikať. Niežeby mi to vadilo, keď mi vyká staršia osoba, vždy sa cítim strašne zvláštne, takže mi tak trochu odľahlo, že ju nemusím žiadať, nech sa ku mne prestane správať ako k rovnocennej, pretože nie som.

   "Rada by som vám nejako pomohla, pani Crimsonová, ale obávam sa, že nemám ako. Ak nezdvíha vám, mne nebude určite. Nemám s ním taký dobrý vzťah."

   To, čo som povedala, bola absolútna pravda, mne by telefón určite nebral tak ako jej. Včera v noci, alebo už dnes ráno, odchádzal Aaron z mojej izby dosť. . . ja neviem, nahnevaný? Sklamaný? Každopádne na to mal právo, to čo som mu povedala si nezaslúžil a ja som mala v pláne sa mu za to ospravedlniť hneď, ako sa zase objaví.

   "Takže si myslíš, že v škole byť nemôže? Videla si ho tam dnes? Možno sa tam len zdržal. . ." hovorila s akousi nádejou, možno dúfala, že s touto možnosťou budem súhlasiť.

   "Anastasia, drahá, ideš už? Mali by sme čím skôr vyraziť," prerušil náš rozhovor pán Crimson, ktorý odrazu stál vedľa veľkého auta naštartovaného na príjazdovej ceste. Mojou hlavou okamžite prebehla myšlienka, že zase odchádzajú preč na nekonečne dlhú dobu a Aaron a ja zostaneme sami. Bodlo ma pri srdci, pretože som vedela, ako sa ho to dotkne. Myslel si, že zostanú aspoň na sviatky. Aaron sa síce tváril, že má plné zuby jeho rodičov kvôli tomu, že sa oňho celý rok nezaujímajú a odrazu prídu na Vianoce a myslia si, že budú opäť fungovať ako šťastná rodinka, aj keď čo i len na jeden týždeň. No ja som vedela, že niekde v hĺbke duše bol šťastný, že sa prišli aspoň ukázať a dali mu najavo, že naňho nezabudli. A taktiež by ho bolelo, keby vedel, že tento rok tu na sviatky nebudú.

   "Ale Aaron. . . on. . . urobil to opäť," vyhabkala, kým sa na ňu pán Crimson otrávene pozeral. "Nemôžem predsa odísť, keď môj syn—"

   "Preboha, robí to stále, trucuje ako malý chlapec, ale on sa o seba dokáže postarať, tak poď už. Nebudeme to hádam teraz riešiť na ulici."

   Pán Crimson obišiel auto a sadol si na miesto vodiča, zatiaľ čo ja som sa rozhodla upútať pozornosť Aaronovej matky jemným dotykom na jej ramene. "Pani Crimsonová, sľubujem vám, že keď budem najbližšie s Aaronom, pokúsim sa mu dohovoriť, aby sa vám ozval."

   "To by. . . to by si urobila?" vzlykala.

   Potichu som prikývla, kým som sledovala jej uslzené oči. Náhle sa začala odo mňa vzďaľovať, no stále bola tvárou otočená ku mne.

   "Urob to. Prosím, urob to, povedz mu, nech mi zavolá. Je to pre mňa veľmi dôležité."

   "Dobre, pani Crimsonová, dovidenia," zamávala som jej, keď už nasadala do auta. Počkala som, kým ich auto odíde z príjazdovej cesty a zmizne mi z dohľadu, až vtedy som mala odvahu vojsť do domu.

   Hoci som nemala právo byť z Aaronových rodičov zhnusená, bola som. Pretože tu mali syna, ktorí sa cítil sám. Ktorí niekoho potreboval, hoci sa neustále tváril, že všetko zvláda ľavou zadnou. Vlastne zvládal, Aaron zvládal všetko, no niekedy skrátka potreboval oporu. A kto iný by tu mal byť preňho, ak nie jeho vlastní rodičia? Kto iný ich mohol nahradiť?

   Ak by som vedela ako, pomohla by som mu. Chcela by som pri ňom stáť a dať mu najavo, že v tom nie je sám, koniec-koncov, naše príbehy sú dosť podobné, rozdiel je len v tom, že moja rodina neuteká odo mňa, ale ja od nej.