London Groverová vždy bývala samotárka, vyrastala prakticky sama a zvykla si neviazať sa príliš na ľudí alebo miesta, kde sa z času načas zašila. To, že často cestovala z miesta na miesto a nechcela sa nikde dlhodobo usadiť, ju priviedlo do malého m...
Ups! Gambar ini tidak mengikuti Pedoman Konten kami. Untuk melanjutkan publikasi, hapuslah gambar ini atau unggah gambar lain.
Veci som si pre istotu nechala v kufri, aby som sa nemusela opäť baliť, keby sa náhodou situácia náhle skomplikuje a ja budem chcieť vypadnúť. Hoci som dúfala, že sa nestane nič také, čo ma prinúti odtiaľto odísť, ale človek nikdy nevie. Veci sa vedia vymknúť spod kontroly v priebehu len niekoľkých minút. Minulý piatok bol čistým príkladom.
Do kuchyne som schádzala s myšlienkami pri Aaronovi. Naša cesta bola tichá, ale necítila som sa po našom bozku trápne. Avšak teraz, keď som vedela, že sa nachádza v kuchyni a bohužiaľ nie som neviditeľná, bolo mi jasné, že sa stretneme. Bála som sa, že napätie medzi nami bude kvôli tomu napäté, čo som nechcela, no zároveň som sa snažila na to nemyslieť, inak by som oľutovala, že som to urobila. Alebo by som možno mohla prestať vymýšľať a jednoducho mu poviem, že to bola chyba. Chvíľková slabosť. Nič viac. A že sa to, samozrejme, nebude opakovať.
Keď som vošla do kuchyne, Aaron stál za dverami otvorenej chladničky, takže som nevidela okrem jeho čiernych teplákov vôbec nič. Začala som panikáriť, lebo ma prepadli obavy, že to bude tá najtrápnejšia situácia a možno ani on nebude vedieť, ako sa správať. Ibaže. . . on bol ten skúsený. On bol ten, ktorý sa bozkával už s desiatkami dievčat, prečo by sa mal cítiť trápne po bozku so mnou?
Si naivná, London. Preňho to bol isto iba bozk, ktorý nič neznamenal. Teda ak už aj nezabudol, že sa niečo také stalo. Robíš z toho zbytočnú drámu.
No super, ešte aj moje vnútorné ja mi začne nadávať a ja už zostanem sama nielen fyzicky, ale aj psychicky. Čo mám teraz akože robiť, keď som na všetko sama? V tejto chvíli mi nesedí na pleci ani diabol, ani anjel. Sakra, čo to trepem, anjel ma opustil od chvíle, čo som prvýkrát zbadala tohto chlapca.
Aaron zrazu zavrel chladničku a jeho pohľad dopadol prekvapene na mňa. Vyzeralo to, že o mojej prítomnosti nevedel a ja som už vôbec nevedela o tom, že tie tepláky budú jediná vec, ktorú na ňom uvidím.
"Čo tu robíš, London? Nepočul som ťa prichádzať."
Čo keby som sa len tak dotkla jeho brucha? Bolo by to asi hlúpe, však? Ale môžem sa začať tváriť, že som opitá, to by bolo aspoň trošku ospravedlniteľné. Ak by som nebola padavka, naozaj by som to urobila, vlastne to nebol najhorší nápad, ale stále mi chýbala dávka odvahy. Keď tak nad tým rozmýšľam, kde som vzala odvahu predtým, keď som sa mu prisala na pery a začala ho bozkávať? A prečo túto hlúpu spomienku nemôžem dostať z hlavy?
Uvedomila som si, že Aaron sa na mňa stále pozerá nečitateľným pohľadom a je opretý o linku chrbtom, takže stále nedokážem odtrhnúť zrak z jeho brucha. Mám pocit, že sa ma niečo pýtal, ale tak moc som sa nechcela vrátiť do reality, najradšej by som takto ostala ešte minimálne dve hodiny a v hlave si predstavovala rôzne scenérie, ktoré sa nikdy v živote nestanú, pretože Aaron by o mňa nikdy v živote nezakopol takým spôsobom, akým by som chcela.
