Troublemaker

2. Slimáky v McDonalde

"Dobrý deň," podišla som k dispečingu. Žena za pultom na mňa nevrlo zazrela.
"Čo si želáte?"
"Chcela by som si kúpiť letenku," zazubila som sa. Zistila som, že mama má v peňaženke takmer dvestolibrovú hotovosť, čo som sa chystala využiť.
Žena len prižmúrila oči. "Kam to bude?"
Pokrčila som plecami. "Vlastne na tom nezáleží, zarezervujte mi niečo, čo letí onedlho."
Žena si ma pomaly premeriavala, akoby zvažovala, či má zavolať letiskovú ochranku, alebo na mňa kašlať.
"Paríž, Francúzsko, o polhodinu, môže byť?" každé jedno slovo vyslovila s nechuťou.
"Jasné." Vlastne som vôbec neuvažovala nad tým, kam idem.
"Päťdesiat libier," požiadala ma. "Chcete aj spiatočnú letenku?" Na jej výraze bolo vidieť, že by bola najradšej, keby som sa už do Británie nevrátila.
"Koľko by stála?"
"Tiež päťdesiat, ale keď ich kúpite naraz, stoja spolu len deväťdesiat," odvetila, no jej pohľad naznačoval, že sa ani len nemám opovážiť kúpiť to.
"Tak to beriem, ďakujem," sladko som sa usmiala. Podala som jej bankovky, a ona mi vrátila drobné. Keď som si ich brala, akoby náhodou ma poškriabala svojimi umelými ružovými nechtami.
"Batožinu si môžete odložiť tam," ukázala, nikam konkrétne, a potom sa mi otočila chrbtom. Pokrčila som plecami. Nemala som žiadnu batožinu, tak som si to nasmerovala rovno k lietadlu.

V lietadle ma usadili vedľa malého, asi osemročného pehavého chlapca, ktorý neustále grgal, a vedľa starého chlapa s náušnicou v uchu, ktorý zaspal, sotva sme vzlietli.
Nasadila som si slúchadlá do uší, aby som prehlušila pehavého grganie, a potom si pustila prvý song. Florence and the Machine Dog Days Are Over, hlásil displej mobilu. Spokojne som sa usalašila na sedadle a zavrela oči.

Do centra Paríža som sa aj so svojim vakom dostala okolo obeda. Bola som hladná, tak som sa zašila do jednej malej bagetérie, kde nastal prvý problém. Čašníčka tvrdohlavo odmietala moje libry. Kto mal vedieť, že nimi v Francúzsku neplatia?
Po polhodine presviedčania som jej dosť jasne dala najavo, že buď vezme libry, alebo zdrhnem bez zaplatenia. S kamennou tvárou teda vytiahla kalkulačku a začala prepočítavať, koľko ma to vyjde. Myslím, že si vydýchla, keď uvidela môj chrbát.
Keďže mi bolo jasné, že vo Francúzsku s librami sotva uspejem, vydala som sa k najbližšej zmenárni.
Dobrý deň!" zvolala som nahlas, čím som vyplašila staručkého pána za okienkom. "Teda... Bonjour!"
Díval sa na mňa trochu vystrašene, akoby sa bál, no ja som len vysmiata podišla k okienku.
"Potrebujem toto zameniť," vytiahla som stolibrovku z peňaženky a uvažovala, ako mu to povedať po francúzsky. "Eh... argent. Demiplié."
Súdiac podľa jeho nechápavého výrazu som niečo povedala zle. "Ach! Non... demiplié. Modifier."
Jeho výraz bol stále podozrievavý. Zrejme ma má za nejakú pobláznenú anglickú baletku.
So širokým úsmevom, ktorý ho ale zrejme ešte viac vyplašil, som si zobrala peniaze a strčila ich do batohu. Dokelu. bol plný kníh, ktoré sú mi v Paríži totálne nanič. Zrejme ich pri prvej príležitosti hodím do Seiny. Ak sa teda tá rieka tak volá...

Okolo jednej mi začalo škvŕkať v žalúdku, a tak som to využila a zamierila si to k najbližšiemu k fastfoodu. Keď som si objednala a odniesla jedlo, začal mi vibrovať telefón.
"Haló?" zdvihla som to a medzitým otvorila obal od hamburgeru.
"Kde sa zase ulievaš? Nebola si v škole. Opäť!"
"Aj ja ťa mám rada," zasmiala som sa.
"Nie, ja to myslím vážne." Úbohá Lin, asi sa ide zblázniť. "Kde lietaš?"
Priložila som si telefón bližšie k perám. "Poviem ti to, ale je to tajomstvo. Som v Paríži!"
"Haha, ohromne vtipné," doslova som videla, ako prevracia očami. "Zasa si čuchala výfuky áut pri ceste do školy?"
"Nie," zasmiala som sa. "Myslím to vážne. Som v Paríži, vo Francúzsku."
V telefóne som dlho počula len jej zrýchlený dych. "Toto nemyslíš vážne! To už je dosť aj na teba."
Zasmiala som sa odhryzla si z hamburgeru. "Ja viem, ale dostala som taký pocit, že sa mi dnes nechce do školy, našla som maminu peňaženku, no a takto nejako som sa k tomu dostala."
"Šialená," mrmlala do telefónu. "Totálne šialená."
"A vieš čo teraz jem?" veselo som prehodila. "Slimáky."
"Fúúúúj!" jej tón naznačoval hlboké zhnusenie.
Roztopašne som sa zasmiala. "Žartujem. Som v McDonalde."
"V McDonalde v Paríži robia slimáky?" spýtala sa ma vyplašene. "Tuším som rada, že nie som Francúzka."
Pokrútila som hlavou. "Stále si myslím, že si odfarbená blondínka, honey."