Troublemaker

14. Braček

"Angela, nechcem rušiť tvoj príjemný spánok, ale nemáš dnes náhodou školu?" toto boli prvé slová, ktoré som počula po prebudení. Chvíľu som úpenlivo premýšľala.

"Starká, je sobota!"

"Nehovor mi starká. Znie to tak... babičkovsky. A chce s tebou hovoriť tvoja mama," podala mi telefón.

Chcela som starej mame povedať, že predsa je babička, ale nechala som to tak a radšej od nej prevzala ten mobil.

"Tu Angela. Čo potrebujete?"

"Vráť sa domov! Okamžite!"

Jazykom som si prešla po perách a načechrala si vlasy, ktoré mi teraz neposlušne odstávali, ako som mohla vidieť v zrkadle oproti.

"Nevrátim sa. Nie teraz. Myslím, že si mala dosť času, aby si pochopila, že nemá zmysel zatvárať ma do klietky. Bohužiaľ, aj moja stará mama to vie lepšie, ako žena, ktorá ma porodila."

"Angela..." do hlasu sa jej vkradol varovný tón.

"Čo? Prepáč, mama, ale ak chceš, aby sme spolu šťastne žili, musíš sa ma naučiť rešpektovať. Čo nevidieť mám osemnásť a budem za seba plne zodpovedná. Myslíš, že s takýmto prístupom s tebou zostanem?"

Na druhej strane bolo chvíľu ticho. "Angela, ty chceš odo mňa rešpekt? Sama ho voči mne nemáš! Som tvoja matka! Obetovala som ti celý svoj..."

"Mama," prerušila som ju. "Buďme k sebe aspoň trošku férové a zložme tie telefóny. Ak niečo chceš, príď za mnou. Ale takto to riešiť nebudeme. Pekný deň."

Telefón som položila na sekretariát oproti. Prečo, dofrasa prečo to musí byť s mojou matkou také komplikované? Nikdy nepochopí, že som taká aká som a nezmením sa. Keby mohla, zamkla by ma doma, akoby netušila, že najhoršie, čo mi môže spraviť, je zobrať mi slobodu! Stará mama, aj keď má často všelijaké poznámky a budí ma v sobotu o siedmej, aspoň vie, aká som a nebráni mi v tom, čo chcem robiť.

Vyliezla som z postele a chcela som sa vybrať rovno na raňajky, keď som si uvedomila, že stará mama neznesie, aby ktokoľvek sedel pri stole v pyžame. Otvorila som skriňu, v ktorej som už mala nasťahovaných pár vecí, väčšinou tých, čo som tu nechala, a o zbežnom prezretí jej obsahu som odtiaľ vytiahla sivé tepláky a zelené tričko s jednoduchým Xoxo. Vlasy som si prečesala kefou ležiacou na sekretariáte a za veľkého buchotu som zbehla dolu, lebo v žalúdku mi už poriadne vyhrávalo.

"Angela, nedupoc tak!" začula som z jedálne a automaticky som spomalila, no nie veľmi, keďže som už skutočne umierala od hladu.

V jedálni ma už čakal bohato prestretý stôl a stará mama, ktorá popíjala svoju rannú kávu.

"Vidím, že už sa ti konečne uráčilo vyliezť z postele," skonštatovala, keď som si sadala.

"No, ale obliecť si sa mohla aj lepšie," skrivila nos a pozrela na moje tričko. "Povedz mi Angela, to ti je ten top taký malý, alebo je to nejaká móda?"

"Nejaká móda," zatiahla som s úškrnom.

"Dáš si kávu?" opýtala sa ma.

Teraz som pokrčila nos ja. "Nie, vieš, že ju nemám veľmi rada."

"Fajn. Dáš si teda čaj?"

Prikývla som. "Ale bez mlieka prosím, za to..."

"...s cukrom. Áno, ja viem." Znelo to prísne, ale videla som, ako sa stará mama usmieva.

Pozrela som na svoj prázdny tanier a okamžite som naňho naložila croissant a dve šišky. Keď stará mama zbadala, ako sa lačne napchávam, len zalomila rukami.

"Si celkom ako tvoj otec, Angela. Napchávaš sa najrýchlejšie, ako môžeš. Prisahám, že si sa úplne podala naňho."

"Naozaj?" U nás doma sa otcovi veľa nerozprávalo. Mama vždy, keď som ho spomenula, zmĺkla a zatvárila sa tak akosi kyslo. Stará mama, naopak, odkedy o tom vedela, mohla sa pretrhnúť, aby mi o ňom porozprávala čo najviac. Príhody z detstva, tajomstvá... všetko.

"Áno. Keď už hovoríme o tvojom otcovi..." odtisla šálku nabok. "Prišiel mi od neho list."

"Skutočne?" cítila som sa trochu dotknuto. Mne otec nikdy nenapísal, ani k narodeninám!

"Áno, a Angela..." odkašľala si. "On teraz žije v Kalifornií, má novú ženu a písal mi len aby mi oznámil, že sa mu narodil syn..."

"Čože?" takmer som vypľula svoju šišku. "On má syna? Ja mám brata?"

"Správne, Angela. Je ešte maličký, má asi dva týždne a volá sa Michael..."

"Hm, super," zahundrala som. "Škoda, že mi to ani neoznámil."

"Tak by sa asi patrilo, aby som ich šla do tej Ameriky pozrieť..."

Prekvapene som na ňu pozerala. Až teraz som si uvedomila, že už nie som starej mamy milovaným jediný vnúčaťom. "Sťahuješ sa tam natrvalo? Myslíš, že keď som už skoro dospelá, že ťa nepotrebujem? A..."

"Angela," stará mama mi skočila do reči, čo inak nestrpí. "Nie, nesťahujem sa tam natrvalo. Nemyslím si, že ma už nepotrebuješ, práve naopak. A že si skoro dospelá? Pche..."

Asi sa ma to malo dotknúť, ale v podstate viem, že sa správam veľmi nezodpovedne, takže...

"Mimochodom, Angela, už ti odrastajú korienky, tak si to zafarbi, vyzerá to príšerne," odpila si zo svojej šálky, akoby sa nič nebolo stalo.

V izbe som začala rozmýšľať nad tým, čo som sa dozvedela. Takže ja mám brata... nejakého maličkého bračeka, ktorého pravdepodobne nikdy neuvidím... a môžem ho vlastne považovať za brata? Teda... svojho otca som už takmer šestnásť rokov nevidela, je vôbec ešte stále mojim otcom?

Zobrala som do ruky mobil a začala sa s ním hrať. Keď ma to omrzelo, otvorila som tašku so šminkami a nalíčila som sa. Pri tom mojom gaučovom outfite to možno vyzeralo zvláštne, ale mne sa to páčilo.

Keď som skončila, zišla som dolu a zapla som si televízor. Stará mama bola u seba v pracovni, čmárala nejaké návrhy a s niekým telefonovala. Televízor som dala tichšie, aby som ju nerušila.

Ding- dong. Ktosi stál vonku pred dverami. "Otvorím!" zakričala som a otvorila som dvere.

Ok, asi som túto návštevu mala čakať.

Nedeľná časť Troublemakera! :) Komentáre potešia. Plus, na kraji nájdete Angelin outfit ;)