Troublemaker

7. Story of My Life

Od tej doby som už o Niallovi nič nepočula.

Samozrejme, keby som žila životom obyčajného tínedžera, pravdepodobne by bolo nemysliteľné, aby som nevedela, kto je, ale ja som sa nikdy príliš nezaraďovala k masám. Mama rada hovorila, že pri mne akékoľvek postupy vždy zlyhávali. Človek, ktorý ma chcel k niečomu prinútiť či dokopať skrátka musel sám zistiť, ako na to. Ako to povedal on - ešte nikdy nestretol niekoho, ako som ja. Bol to kompliment? Neviem.

Každopádne, už som naňho takmer zabudla. S mamou sme oslávili Vianoce tak ako vždy, samy dve. Aj keď som si to možno nechcela priznať, najkrajším darčekom pre mňa bolo, že sa nikam nesťahujeme. Vedela som, že sme sa mohli presťahovať do bytu, pretože mama nestíhala platiť nájomné a to všetko okolo mňa. Vedela som, žeby som si mala nájsť brigádu a pomôcť jej. Napriek tomu som považovala za malý zázrak, že sa zrazu ozvala stará mama, ktorá sa rozhodla, že bude mame platiť alimenty namiesto môjho nezodpovedného otca. Vlastne, ako mama hovorila, až také úžasné to nebolo, lebo stará mama je prachatá dosť a mohla si na mňa takto spomenúť aj skôr.

Ale ona o mne vie. Občas, keď som to proste s mamou nezvládala, som si v noci pobalila kufor, nahádzala doňho všetko potrebné a jednoducho sa metrom odviezla k starej mame. Ona ma chápala a dovolila mi u nej zostať tak dlho, ako som potrebovala. Môžem povedať, že sme si vybudovali dobrý vzťah, aj finančný, lebo kedykoľvek som potrebovala peniaze, ona mi ich dala. Mama o tom, pravdaže, nevedela.

Stará mama ma chápala v mnohých ohľadoch. Rozumela tomu, prečo som taká "divoká." Napokon, ona sama, ešte ako šestnásťročná Janet Quinsová, sa ilegálne nalodila na výletnú loď, kde si začala privyrábať ako tanečnica. Išlo jej to tak dobre, že svojimi ladnými pohybmi a nebesky krásnou tvárou (tak to povedala ona) očarila všetkých mužov na palube, najviac však mladého francúzskeho podnikateľa Pierra Marshalla. V skratke povedané, Pierrovi učarovala, bola z toho láska ako trám a po skončení plavby si Pierre odviedol Janet so sebou do Francúzska, kde sa zosobášili. Pierre mal úspešnú textilnú spoločnosť, ktorá v tej dobe prekvitala, a tak čoskoro otvoril pobočku v Amerike. Janet sa tak mohla presunúť na rodnú hrudu. Tam začala navrhovať oblečenie pre manželovu firmu, no a keďže to malo európsky šmrnc, šlo to na dračku a Pierre a Janet nesmierne zbohatli. Takýto nabitý život im teda dovolil mať len jedno dieťa, ktoré Janet priviedla na svet ako dvadsaťročná. Áno, tu na scénu prichádza môj otec, veľavážený Jeffrey Marshall. Priezvisko som po ňom, našťastie, nezdedila. Veľmi stručne povedané, Pierre sníval o tom, že ak už bude starý a nemohúci, jeho syn po ňom prevezme podnik. V tomto sa ale pekelne mýlil, keďže si z Jeffryho vychoval záletníka a sukničkára, ktorý ako 20- ročný navštívil Britániu, tu spoznal mladé dievča menom Miriam, s ktorou, slušne povedané, splodil potomka, a podarilo sa mu hrať aj na vzorného otecka, no po dvoch rokoch to už nevydržal, Miriam aj s malou dcérou (áno, to som ja) opustil a vydal sa za oceán. Medzitým Pierra skolil infarkt, no a keďže jeho syn bol taký aký bol, velenia sa ujala jeho žena Janet, ale obchody upadali, a tak sa presťahovala do Británie, kde ešte príležitostne niečo navrhovala a založila malý salón, ale hlavne bola nablízku svojej jedinej vnučke.

Ale prečo to tu vlastne všetko vykladám?

Aby bolo jasné, od toho incidentu v Paríži som sa chovala dobre. Jasné, zopár raz som prišla domov po večierke a mame pravidelne chodili listy od učiteľov, v ktorých jej opakovane pripomínali, že som drzá, ale inak som sekala dobrotu. Nijaké úteky k starej mame. Žiaden Paríž. Bola som až príliš dobrá...