Troublemaker

13. Americké dievčatá

"Myslíš si to o mne?" nadvihla som obočie. Neurazil ma, len som bola zvedavá.

"Neviem," pokrčil plecami. "Nevyzeráš tak, ale... no, mnohí ľudia sú dobrí herci."

"Myslíš, že by som sa vláčila po vonku s nejakou tínedžerskou hviezdou, ktorú na každom kroku prenasledujú vrieskajúce dievčatá a paparazzi, iba preto, lebo je ten niekto populárny?"

"To asi nie, ale..."

"No vidíš. Ver mi, na takomto živote nič lákavé nie je."

"Dobre," kŕč, ktorý mu jemne zvieral tvár, teraz povolil a jeho čelo sa vyjasnilo. Chcel ísť ďalej, no ja som ho zastavila.

"Aj ja sa ťa potrebujem niečo spýtať," pozrela som naňho a v jeho pohľade som videla, že je úplne zmätený. "Šiel si so mnou von, lebo si myslíš, že som psychicky chorá a chceš sa o tom presvedčiť?"

Jednu nekonečne dlhú sekundu vládlo medzi nami ticho. Potom Niall zaklonil hlavu dozadu a nahlas sa rozosmial.

"Prosím?" lapal po dychu. "Ako si na to prišla?"

"No, naše prvé stretnutie dopadlo tak, že si ma zachránil pred istou smrťou, keď som chcela skočiť do Temže..."

Niall sa prestal smiať. "Nie," ubezpečil ma, pozerajúc sa mi pritom do očí. "Nie, nemyslím si, že si psychopat alebo také niečo."

"Tak to som rada," vyhlásila som a opäť sme sa dali do kroku.

Behom nasledujúcich týždňov sa môj vzťah s Niallom výrazne spevnil. Minimálne raz do týždňa zavolal a zobral ma niekam von. Bolo to fajn, pretože on bol veľmi svedomitý a nikdy ma nedoniesol domov neskôr ako po polnoci.

Teraz sa však už takmer desať dní neukázal. Ak mám byť úprimná, príliš ma to netrápilo, pretože ja som žila život tak, ako príde, a ak teraz nevolá, tak proste nemôže alebo sa mu nechce. Alebo čo ja viem. Keby ma to veľmi trápilo, otvorila by som nejaký časopis a všetko by som mala ako na tanieri.

"Kam ideš?" spýtala sa ma mama, keď som niečo po siedmej zbehla do predsiene a na nohy si natiahla conversy.

"Von," odvetila som neurčito. Len mykla plecom - zvykla si.

Dnes sa nedialo nič zaujímavé, tak som sa rozhodla navštíviť môj obľúbený podnik - pizzeriu Santa María.

Do reštaurácie som vošla zadným vchodom pre personál. Keď ma Silvia, energická čašníčka v stredných rokoch zbadala, namiesto privítania po mne hodila zásteru.

"Výborne, ideš akurát načas. Prišla sem partia pubertiakov a pijú a jedia akoby im doma nedávali. Každá pomoc je vítaná."

Krčiac plecami som si uviazala zásteru. Aj tak nemám dnes nič na práci.

"Konečne si sa ukázala, bella." Nemusela som sa ani dívať, aby som vedela, kto to je. Fabricio.

Fabricio mal devätnásť a tu v pizzerií mal trvalá džob už od pätnástky. Bol môj... kamarát? Niečo na ten spôsob. Fabricio bol ako ja v mužskom prevedení. Nečudo, že naše priateľstvo sa zakladalo na malých... benefitoch.

Otočila som sa, aby som si ho obzrela. Na tvári stále ten istý výraz, sčasti lenivý, sčasti akýsi flirtujúci. Spod kuchárskej čiapky mu trčali zatočené vlasy čierne ako uhoľ. Mal na sebe bedrové džínsy a vrch okrem rovnakej zástery, akú som mala ja, netvorilo nič.

"Nie je to trestné?" prehodila som, mysliac jeho obnaženú hruď po zásterou.

"Je mi teplo."