Troublemaker

26. Tajomstvá a steaky

„Som doma, mami!“ zvolala som, len som čo som prekročila prah domu.

„Angela!“ mama doslova vletela do predsiene a stisla ma tak pevne, až mi z pľúc vysala všetko dych. Opatrne som sa od nej odtiahla, aby sa neurazila. „Tak vrav, ako bolo? Všetko v poriadku? Nezranila si sa?“

„Bolo úžasne, všetko je v poriadku a som zdravá ako rybička,“ prevrátila som očami, zatiaľ čo som si vyzúvala tenisky.

„Spravila som ti tvoje obľúbený kurací steak, dáš si?“ spýtala sa ma s úsmevom.

Rozžiarili sa mi oči. „Ty si mi spravila steak? Vážne?“

„No samozrejme! Predsa ti musím dokázať, že občas sa oplatí byť aj doma,“ žmurkla na mňa a zmizla vo dverách, takže ma tam zanechala stáť samu a zarazenú.

„No moment!“ doskackala som za ňou do kuchyne, zatiaľ čo som sa pokúšala prevliecť si cez hlavu mikinu. „Čo sa stalo?“

„Čo by sa stalo?“ zvŕtala sa okolo sporáku.

„To práve neviem, preto sa pýtam!“

„Ang, nič sa nestalo, tak sa upokoj, posaď sa a zjedz si svoje mäso.“

Poslušne som sa posadila a nechala sa obslúžiť, no mamina dobrá nálada mi stále vŕtala hlavou.

„Mami, čo sa stalo, kým som bola preč?“ uprene som sa na ňu zadívala.

„Nič sa nestalo,“ odvetila pokojne, no uhla mi pohľadom.

„Mama! Nemôžeš mi robiť takéto veci! Uvedom si, že od samotného začiatku sme tu len my dve, osamelé ženy. Môžeme sa spoľahnúť len jedna na druhú. Nechce sa mi veriť, že mi niečo tajíš!“

„Hlavne, že ty si ku mne vždy úprimná,“ zažartovala. „Stavím sa, že nie ja som tá, ktorá by sa mala vypytovať, čo sa stalo.“

„Ako to myslíš?“

„No, bola si v Írsku a sama – a máš už skoro osemnásť. Angela, nehovor, že si tam nič nevyvádzala.“

„Tak po prvé, nebola som tam sama – či Niallova rodina sa nepočíta? No a po druhé, ja som naozaj nič nevyvádzala, pokojne sa spýtaj Niallovej mamy...“ hundrala som si popod nos.

„No vidíš, a aj tak ti neverím, že to je všetko a že sa nič nestalo. Tak ja budem mať svoje tajomstvo a ty svoje, dobre?“

Zamračila som sa. „Čo ako by sa malo stať?“

„No, to ja neviem. Ja som tam nebola. Ale dovoľ, aby som ti pripomenula, že ja som už v tvojom veku bola tehotná, no tak potom ty...“

„Mami, v tomto som omnoho zodpovednejšia ako ty,“ uškrnula som sa, no zároveň som sa cítila urazene. Ona si nebodaj myslí, že...

„Myslíš si, že som tam s niekým spala?“ vypálila som na ňu.

„To som nepovedala.“

„S kým som asi tak mala?“

Pokrčila ramenami. „Angela, nikdy si nebola ten zodpovedný typ. Nechcem vedieť, čo si tam robila.“

„S nikým som nespala,“ oznámila som jej. „Nikdy.“ Potom som sa postavila a razantným krokom sa vybrala do svojej izby.

„Angela, počkaj! Čo steak?“

„Dám si ho na večeru,“ oznámila som jej a potom som dodala tak, aby ma nemohla počuť: „Ak vtedy ešte budem doma.“

„Dala by som si ešte zákusok,“ poškuľovala som po tanieri plnom cukroviniek. Stará mama na mňa prísne pozrela.

„Už žiadne zákusky, lebo sa nenapraceš do šiat!“ Skončila som tu. U starej mamy, lebo mama mi náladu tak vystupňovala, až som po nej začala vrieskať, že má len jednu jedinú dcéru, a aj tú považuje za fľandru. A že ona už bola v mojom veku nabúchaná, zatiaľ čo ja mám rozum a neplodím cez prázdniny deti.

Myslím, že ju to ranilo. Ona sama mi povedala predtým niečo podobné, no moja reakcia bola hrubšia, a kým ona ma skôr len podpichovala, ja som jej všetko hovorila s nevýslovným hnevom a zlosťou.

S odstupom času ma moje správanie mrzelo. Možno to mama naozaj nemyslela zle, no každopádne ma to ranilo. A nemala som v pláne urobiť prvý krok k uzmiereniu.

„Môžem tu dnes aj spať?“ spýtala som sa.

„Angela, vždy, keď takto ujdeš z domu, spíš tu. Nepýtaj sa ma.“

„Tak, čo podnikneme?“ veselo som na ňu pozrela.

„Akože čo podnikneme? Ja čakám návštevu, tak sa k nám buď pridaj, alebo sa zavri v izbe.“

„Akú návštevu?“ prižmúrila som oči.

„Och, pani Ploumsová, tá z vedľajšej ulice, neviem, či ju poznáš... no, donesie mi nejaké veci a budeme klebetiť. Možno prídu aj iné. Tak čo, pridáš sa?“

„Ehm...“ zacúvala som do dverí. „Je mi ľúto, ale práve som si spomenula, že som sľúbila Silvií, že jej pomôžem v pizzerií. Fakt ma mrzí, že si tu nebudem môcť pokecať s tvojimi kamoškami, ale no...“ potkýnajúc som sa rýchlo vybehla z domu, no ešte som stihla zaregistrovať starkej úškrn.

„Čau, špunt! No čo, ako bolo na výlete?“ privítal ma Fabricio a poriadne ma vystískal v tom svojom medveďom náručí, až mi jeho parfum udrel do nosa. Voňal príjemne.

„Brzdi! Ako vieš, že som bola na výlete?“ premeriavala som si ho a snažila sa tváriť povýšenecky, čo bol fakt problém, pretože Fabricio je odo mňa o vyše dvadsať centimetrov vyšší.

Uškrnul sa. „No, vieš, šiel som k tebe domov...“

Šokovane som ho prerušila: „Šiel si ku mne domov?“ Fabricia poznám od svojich desiatich. Nikdy nešiel ku mne domov. Ani raz.

„Áno, no nechaj ma dopovedať! Šiel som k tebe a tam mi tvoja mama povedala, že si šla do Írska. No a potom ma pozvala ďalej, na kávu.“

„A čo si u mňa chcel?“ neveriacky som vyvaľovala oči.

Lenivo mávol rukou. „To už nie je podstatné.“

Podozrievavo som si ho premeriavala. Spomenula som si na maminu dobrú náladu. Správala sa ako... zamilovaná. A zrazu mi v hlave skrsol nápad, taký šialený, že som mu až sama nechcela uveriť, no keďže som to ja, hneď som to vytresla: „Fabricio... ty chodíš s mojou mamou?“