Troublemaker

3. Ranné oné

Sotva som dojedla, rozhodla som sa pochodiť celé mesto. Pamiatky ma nejako zvlášť nezaujímali, ale chytila som autobus do Versailles, takže som sa tam odviezla. Po zámku som však vydržala blúdiť sotva hodinu, potom som zaliezla do akejsi malej kaviarne, kde som sa trochu zohriala. Pamiatky ma príliš nelákali. Ak by bolo viac času, obzrela by som ich, ale nevedela som, ako dlho tu budem, takže som chcela využiť každú sekundu.

Večer som sa rozhodla vyjsť si na Eiffelovu vežu. Práve som nastupovala na schodište, keď mi zazvonil telefón.

"Haló?" zdvihla som to skôr, než som sa pozrela, kto volá.

"Angie? Môžeš mi láskavo vysvetliť, kde sa túlaš?"

Ejha. Mama. Toto nie je dobré.

"No, ono je to veľmi zaujímavé..."

"A zobrala si mi tašku?" pokračovala. "Angela, počúvaj, mám tam nejaké peniaze, tak sa neopováž na ne siahnuť.." Neskoro.

"Si tam?"

"Čože? No jasné!" nahlas som zvolala a široko sa zazubila. Akoby na tom záležalo.

"Tak kde si? Okamžite sa vráť domov a prestaň utrácať, rozumieš?"

"No, bude to trošičku komplikované..." veľmi som sa snažila znieť previnilo.

"Ako to myslíš, komplikované? Angela..." na okamih sa odmlčala, "nehovor, že si všetko minula!"

"Nie," snažila som sa znieť ako najväčšie neviniatko, "v tom problém nie je, zatiaľ, ide o to... že tak ľahko sa domov nedostanem."

"Kde si?" jej hlas bol ostrý ako nože.

"V... no..." mumlala som, "no v Paríži."

V chvíľu sa v telefóne nič neozývalo, až sa mi z toho ticha ježili chĺpky na šiji.

"ČOŽE?" mama to zvolala tak prudko, až mi telefón takmer vypadol z ruky. "V Paríži? V akom Paríži?"

"No, myslela som, že jej len jeden," mumlala som v pomykove. "Ach nie, je ich viac? Toto je zlé..."

"Počkaj, ty si v Paríži? V tom meste? Nie je to žiaden klub s takým názvom?" horlivo sa ubezpečovala.

"No... nie."

"Angie, och Angela!" začala plakať do telefónu. "Ako si mi to mohla urobiť? Ako si sa tam dostala? Kde budeš spať? Och, Angie..."

"Mama, pokoj. Nájdem si nejaký hotel, všetko sa dá," ubezpečovala som ju, no ona horekovala naďalej.

"Idem tam za tebou, hneď. Sú letenky drahé?"

"Mama!" zasyčala som prudko. "Nikam nechoď! Viem sa o seba postarať. Okrem toho, mám už aj spiatočnú letenku a tam je napísané, že zajtra poobede letím domov."

"Och, Angela," nariekala. "Moje malé dievčatko je samo v Paríži. Angie, dávaj si pozor! Len sa to tam tak hemží chlapmi, čo vyhľadávajú také ako ty. Sú to obchodníci s bielym mäsom..."

"Tak to potom škoda, že nie som černoška," pokúsila som sa o vtip, hoci nezabral. "Nešli by po mne."

"Angela!" zvolala prudko. "Prestaň! Ja ťa tam nenechám!"

"Mama, pokoj," prevracala som očami. "Som v poriadku, nič sa mi nestane..."

"Ako to môžeš vedieť?" mlela vkuse dokola. "Ako?"

"Zruším ťa!" varovala som ju, no ona pokračovala, a tak som stlačila červené tlačidlo a vypla telefón. Nenechám si od mamy pokaziť večer v Paríži.

Na Eiffelovej veži bolo večer úžasne. Z tej výšky sa mi zakrútila hlava, no aj napriek tomu som zo žartu vyliezla na zábradlie a mávala ľuďom podo mnou. Turisti sa na mňa len zhrozene pozerali. Nakoniec prišiel nejaký chlapík, zrejme ochrankár, a zosadil ma dolu.

"Hej!" splašene som mávala rukami, no on bol silnejší ako ja a naznačil mi, že sa mám pratať. Išla som teda nižšie a kúpila si plátok pizze za päť eur.

Okolo desiatej som natrafila na nejaký malý lacný hotel, v ktorom som sa po dlhšom presviedčaní ubytovala. Teda, ubytovala. Zhodila som batoh na zem, do vrecka si strčila asi päťdesiat eur a kľúče. Potom som sa vybrala von.

"Nie je tu niekde nejaký bar?" opýtala som sa znudenej recepčnej. Niečo mi začala hovoriť, no z jej slov som bola tak mimo, že som to zobrala po svojom. Nezáleží predsa na tom.

Nejaký menší klub som nakoniec predsa len našla. Hrala tam hlasná hudba, ľudia sa smiali a tancovali, jednoducho perfektná nálada. Nechcela som odtiaľ odísť.

Okolo polnoci som sa pomaly dotackala do hotela, hodila sa na posteľ a zaspala. Zobudila ma až hotelová služba, nahlas búšiaca do dverí.

Rozospatá som bola pomerne nevrlá, takže som ju poslala kade ľahšie. Na letenkách som si skontrolovala čas- odlietam dnes o piatej, takže mám ešte dosť času. Bolo len desať ráno.

Keď som zapla mobil, našla som asi pätnásť zmeškaných hovor od mamy a jeden od Lin. Všetky mamine som zmazala a Lin som zavolala späť.

"Haló? Angie? Ešte stále si v Paríži?" znela rozospato a zachrípnuto a ja som usúdila, že som ju zobudila. Lin bola veľká spáčka a soboty vždy prespala.

"Áno som, ale neteš sa, dnes letím domov," zasmiala som sa.

"Páni. Ten sladký život sa už končí," zamrmlala a ja som začula kroky, z čoho som usúdila, že konečne vstala z postele.

"Dúfam, že som ťa nezobudila," pokúsila som sa o sladký tón, no znela som maximálne škodoradostne.

"Nie, ako by si mohla?" zívla do telefónu. "Veď ja som predsa, ako sa to povie... ranné... ranné... no to ranné oné."

"Ranné vtáča?" napovedala som jej.

"Hej, asi," zamrmlala a vzápätí začala nahlas sŕkať. Káva, pomyslela som si. Bez tej Lin nedá ani ranu.

"No, ja budem musieť končiť, poobede letím a a ešte som si nič nekúpila!"

"Počúvaj, Ang, keď už si v tom Paríži... kúp mi to tričko s nápisom I Love Paris!"

"Hm, uvidíme," prešla som si rukou po brade. "No, maj sa!"

Skôr, než sa zmohla na slovo, som zložila.

Mala som pred sebou ešte veľkú časť dňa. A nálepka s nápisom Problémy sa zo mňa neodlepila ani teraz.