Troublemaker

28. Oslavy

„Vidíme sa zajtra.“ Usmiala som sa a venovala Niallovi letmý bozk.

„Neviem sa dočkať.“ Bozk mi opätoval, no oveľa vášnivejšie.

„Vážne už musím ísť domov,“ s úsmevom som sa vykrútila z jeho náručia.

„Nechoď...“ zatiahol a potom si ma pritiahol k sebe, uväznil ma v železnom objatí, takže som sa sotva mohla pohnúť.

„Niall...“ prevrátila som očami, ale usmievala som sa.  Mama zvolá pátraciu akciu, ak do piatich minút nebudem stáť v predsieni. Je toho schopná.“

Chvíľu sa na mňa díval, akoby zvažoval, či ma pustiť, alebo moje slová nebrať vážne. Potom si povzdychol a uvoľnil svoje zovretie.

„Ďakujem,“ zasmiala som sa.

„Spravil som to len preto, lebo ťa milujem a viem, že sa aj tak vrátiš,“ prehlásil.

„Ej, ale si si istý,“ zaškerila som sa a zamávala mu na rozlúčku. Potom som sa rozbehla, no bola som len ulicu vzdialená od nášho domu. Netrvalo to ani minútku, kým som bola v predsieni.

„Angie, kde si bola?“ počula som mamu z obývačky. Prevrátila som očami, ale prišuchtala som sa za ňou.

„S Niallom.“

Skúmavo sa na mňa zahľadela: „V poslednej dobe si s ním akosi často.“

„No a?“

Stále na mňa tak hľadela. Znervózňovalo ma to.

„Čo by si chcela vedieť?“ trochu prudko som vyštekla.

„Či medzi tebou a ním je čosi viac, než som si myslela.“

„Áno,“ vypľula som a zamračila sa. Nepáčilo sa mi to takto prepierať. Nikdy som nemala poriadneho chalana a nikdy som nič takéto necítila, a to, že som to rozoberala s mamou, mi prišlo neuveriteľne trápne.

„Kedy si sa mi to chystala povedať?“ mama sa snažila tváriť nahnevane, ale nešlo jej to. Vedela som, že Niall na ňu zapôsobil a má ho rada. Určite je šťastná, že je to práve on.

„Vlastne...“ posadila som sa, „som sa ti to nechystala povedať.“

„Prosím?“

„Že som sa ti to nechystala povedať!“ zakričala som.

„Prečo?“ nadvihla obočie.

„Lebo je to trápne,“ urazene som zamrmlala. Na moje prekvapenie sa mama začala usmievať. „Čo je?“ pozrela som na ňu.

„Ale nič... Ja len, aké je zlaté, keď sa snažíš tváriť ako dospelá, a potom sa ukáže, že ty sa hanbíš povedať vlastnej mame, že máš chlapca!“

Naštvane som sa postavila a vypochodovala z izby. Priznávam, že v niečom mala pravdu, napokon, aj tento môj odchod sa konal len preto, lebo som nevedela, čo jej na to povedať. Nie je to na porazenie, takáto matka?

„Angie, nezabúdaj, že tvoja oslava je už na budúci týždeň. Tvojich kamarátov som už pozvala, na chladničke je zoznam, pridaj si niekoho, ak chceš. Pozvala som ich na tretiu, majú našu adresu...“ ševelila mama. Neprítomne som prikývla, no postupne som pochopila význam jej slov a hodila po nej ospravedlňujúci pohľad.

„Čo je?“ zbystrila pozornosť.

„No, vieš mami, ja...“

Povzdychla si a posadila sa. „Tak to vysyp, čo si vyviedla?“

„Ja nič!“ zdvihla som ruky v obrannom geste. „To stará mama.“

Mame sa blyslo v očiach. „Čo spravila?“

„No, ona... rozhodla sa usporiadať mi oslavu v Miléniu,“ vychrlila som rýchlosťou blesku.

„Kde?“

„V Miléniu,“ zavrčala som. „Taký nóbl klub v meste...“

Mama len mlčala, ale jej oči hovorili jasne. Vraveli, že by najradšej roztrhala starú mamu na kúsky a potom ju hodila do Temže. Alebo by ju nechala napospas vlkom. Či ju plánuje zastreliť vzduchovkou, ktorú opatrujeme na povale?

„Vedela tvoja stará matka, že ti plánujem oslavu doma?“ vyrazilo z nej konečne. „Nie, neodpovedaj, prosím. Isteže to vedela.“

Cítila som sa mizerne. Mama sa v poslednej dobe správala skutočne fajn a moja túžba zbaliť sa na svoje narodeniny (ktoré mám, mimochodom, v stredu) bola odtlačená nabok. Ale aby som bola úprimná, nedokázala som sa vzdať oslavy v Miléniu. Celý život sme žili s mamou od výplaty k výplate. Jej domáca oslava je veľmi sladká a robená s láskou, ale neviem, či ju dokážem uprednostniť pred Miléniom.

„Mami, ale ja som sa ňou o tom zhovárala. Oslava v klube začína až o ôsmej. Na oslavu doma máme päť hodín, to je viac než dosť!“

Mama opäť mlčala a mňa sa zmocňovala ľútosť. Mama sa snažila. Lenže rovnako aj starká. Obe ma ľúbia, mohli by zabudnúť na svoje spory aspoň na moje narodeniny?

Presne to som nakoniec povedala mame.

Zadívala sa na mňa a usmiala. „Máš pravdu. Vôbec som sa ťa nespýtala, čo chceš ty, a ty určite vyberieš ten klub. Tak si to tam uži.“

„Ďakujem, mami,“ usmiala som sa. „Ale chcem, aby si vedela, že na domácu oslavu sa teším rovnako. Pozvala si mojich najbližších priateľov, to je fajn. Bude to príjemnejšie, komornejšie a rodinnejšie, tak, aby sa to páčilo aj tebe. Napokon, som si istá, že oslavu v Miléniu by si si veľmi neužila.“

Mama sa usmiala a objala ma. Prvý raz som to objatie netrpela, ale jej ho opätovala.

„Tak prídeš?“ telefonicky som sa ubezpečovala neskôr večer, keď som Nialla konečne zastihla.

„Kedy to je?“

Prevrátila som očami. „V sobotu. Mám dve oslavy, prvá je pre najbližších doma a potom sa presúvame do Milénia,“ recitovala som.

„O koľkej?“

„Domáca o tretej a tá klubová o ôsmej.“

„Budem tam. Na oboch,“ ubezpečil ma. „Teda, ak som aj na obe pozvaný.“

„Jasné, že si. Napokon, kto je mi bližší, ako ty?“

„Môžem pozvať aj chalanov?“ spýtal sa.

„Zo skupiny?“

„Áno.“

„Hm... jasné, prečo nie,“ mykla som plecami.

„Myslel som na obe,“ dodal. „Viem, že sa až tak nepoznáte, ale už sme ti boli vybrať darček a zhodli sme sa na tom, že by sme ti ho radšej odovzdali doma, ako v klube...“

„Dobre, jasné, veď mne je to jedno,“ odvetila som. „Hlavne nech sa správajú slušne.“

„Nepoznáš ich? Sú stelesnenie slušnosti,“ zasmial sa Niall do telefónu. „Prepáč, musím už ísť. Ľúbim ťa.“

„Ľúbim ťa, pá,“ rozlúčila som sa a zložila. Potom som sa zvalila na posteľ a začala rozmýšľať, ako tá párty bude asi vyzerať. A že mame musím oznámiť ďalších štyroch hostí...