Troublemaker

6. Škót nie

Ten krátky okamih, počas ktorého na mňa neznámy zakričal ma úplne rozhodil. Akoby som vypadla z nejakého rytmu. Rýchlo a splašene som dýchala a cítila som, ako adrenalín pomaly opúšťa moje žily.

"Hej..." ten neznámy sa ku mne pomaly približoval so zdvihnutými rukami, "si v pohode? Neboj sa, ja ti neublížim..."

Zoskočila som na chodník a tak opatrne sklopil ruky a podišiel ku mne.

"Si totálny blázon? Čo si to tam vystrájala?"

"Bungee- jumping," pokrčila som plecami.

Neznámy sa pozrel k okraju mostu a detailne to tam preskúmal. "Nevidím tu žiadne lano," poznamenal.

"No, bungee- jumping bez lana," poznamenala som akoby nič.

"Bungee- jumping bez lana?" neveriacky na mňa vyvalil oči. Až teraz som si uvedomila, že jeho angličtina znie inak. Má zvláštny prízvuk. Škótsky?

"To je ako jazda na koni bez koňa," dodal.

"No a? Proste som to chcela skúsiť. Nič sa mi nemohlo stať."

"Vážne?" zatiahol. "Tak sa pozrime," naklonil sa so mnou cez most. "Výška- hm, dostatočne vysoko na to, aby ťa to pri páde poriadne oplieskalo. Ak by si ten pád vôbec prežila- o čom ja teda pochybujem- tak by ťa čakalo utopenie sa v Temži, a keďže je október, zrejme by si umrzla ako tí chudáci na Titaniku."

"To si nejaký odborník na katastrofy alebo čo?" zazrela som naňho.

"Nie."

"Si Škót?"

"Čo?" Toto ho zrejme vykoľajilo. Nečakal takú otázku krátko po odborníkovi na katastrofy.

"No, či si Škót. Máš taký prízvuk..."

"Nie, som Ír." Zdalo sa mi, že znie trochu dotknuto.

"Aha, Ír," zamyslene som naňho pozrela.

"Eh..." pozrel na mňa, "plánuješ do tej Temže predsa len skočiť?"

Pokrútila som hlavou. "Už ma to prešlo. Bol to len adrenalín."

On si ma však stále premeriaval, akoby mojim slovám dostatočne neveril.

Povzdychla som si a odstúpila som ďalej. "Ako sa voláš?"

"Niall," odvetil. Hm. "Ty si?"

"Som Angela."

"Kto ti dal meno Angela?" pozeral na mňa a zdalo sa, že len sťažka potláča smiech.

"Príde ti snáď moje meno vtipné?" zamračila som sa.

"To nie, je to veľmi pekné meno, len rozmýšľam, kto mohol dať takému samovrahovi ako si ty meno Angela. Totiž... máš k čomukoľvek bližšie, než k anjelovi."

"Moja matka," odvetila som pokojne. "Tá mi ho dala."

"Hm, dobre. Počuj... nechceš zájsť na kávu?" premeriaval si ma opatrne, očividne ma chcel dostať čo najďalej od mosta.

"Prečo nie?" pokrčila som ramenami.

"Dobre. Tak poďme."

Niall nás zaviedol do akejsi malej kaviarne. Čudovala som sa, že o polnoci niečo vyňuchal. Objednala som si presso a kým som ho miešala, úkosom som Nialla pozorovala.

Bol to blondiak s modrými očami a trošičku krivými zubami, vďaka ktorým ale pôsobil veľmi roztomilo. Až príliš roztomilo. Nepovedala by som doňho, že je to taký odborník na katastrofy.

"Žiješ tu v Londýne?" spýtal sa ma.

Prikývla som. "S mamou."

"Čo tvoj otec?" vyhŕkol automaticky a potom sa na mňa trochu previnilo pozrel.

"Neviem, nepoznám ho. Odišiel od nás, keď som bola malá. Vraj má toho na rováši viac, údajne po ňom ide polícia, ale ja si myslím, že je to arabský šejk, ktorý ma v deň mojich osemnástych narodenín navštívi a oznámi mi, že mi zveruje sedemhviezdičkový hotel v Dubaji."

Niall len pokrútil hlavou a zasmial sa. "Ešte som nestretol niekoho ako si ty."

"Ani nestretneš," uškrnula som sa a odpila si zo svojho pressa. Odpoveďou mi bol jeho úsmev.

"Môžem ťa odprevadiť domov?" spýtal sa ma, keď sme vyšli z kaviarne.

"Môžeš," pokrčila som plecami a vykročila som smerom domov. Nasledoval ma.

V hlave mi vírili myšlienky, prečo ma chce odprevadiť domov. Zrejme sa chce uistiť, že nevyvediem žiadnu hlúposť.

"Tak, tu bývam," oznámila som, keď sme zastali pred mojim domom.

"Mhm," Niall si dom pozeral. "Dáš mi svoje číslo?"

"Dobre..." odvetila som v pomykove. Načo mu je? Hádam ho nechce dať psychiatrom, aby ma niekam odvliekli? Ok, to so skákaním do Temže nebolo normálne, ale ani nič extra divné. Teda, na psychiatriu to podľa mňa nepatrí...

"Dobrú noc," poprial mi a usmial sa.

"Dobrú noc," zamrmlala som a vošla do domu.