Troublemaker

1. Letisko

Sotva som otvorila vchodové dvere, spustil sa na mňa krik.
"Ako si to predstavuješ?"
"Čo?" lenivo som si skopla nôh tenisky a pozrela na mamu.
"Máš dávno po večierke!" ziapala po mne. "A ty sa teraz vrátiš domov!"
"Technicky vzaté," pozrela som na ňu a snažila sa potlačiť úškrn, "som doma bola ešte pred večierkou, len som si ešte potom na chvíľku odskočila von..."
"Na chvíľku?" zahromžila mama. "Sú tri hodiny ráno! Do postele, a hneď. Ráno sa porozprávame."
"Áno," pokorne som sklonila hlavu, hoci mi bolo jasné, že ráno nič nebude.
"Dobrú noc!" zvolala mama prudko a zavrela za mnou dvere.

"Angela! Vstávaj!" Celým bytom sa rozoznieval "melodický" hlas mojej mamy.
"Nechce sa mi," zamrmlala som, no ona vletela do mojej izby a strhla zo mňa paplón.
"Na to si mala myslieť vtedy, keď si sa vracala domov!" z očí jej šľahali blesky. "Možno by si sa potom nevrátila o tretej ráno!"
"Máš pravdu, potom by som neprišla vôbec," prevrátila som očami a lenivo sa odšuchtala do kúpeľne.
Keď som bola hotová, obliekla som sa a zbehla som dolu. Vypila som pohár mlieka a išla sa obuť.
"Prajem ti príjemný deň," zahundrala mama. "Dúfam, že známky budú dobré."
Nič som na to nepovedala. V skutočnosti som ani len netušila, či pôjdem do školy. Ako sa hovorí, svet je plný prekvapení.
"Angela?" mama mi zamávala rukou pred očami. "Nespi!"
"Akoby sa to pri tebe dalo," zahundrala som, prehodila si tašku cez plece a prekročila prah nášho bytu.

Stála som na autobusovej zastávke a poklopkávala si do rytmu nohou. Nevedela som, kedy pôjde môj autobus, ale vlastne ma to ani netrápilo.
Asi po dvoch minútach na zastávke autobus zastavil. Zdvihla som pohľad a pozrela na číslo. Nebol síce môj, no zrazu sa mi do žíl vlial adrenalín. A záleží na tom? Je predsa úplne jedno, na aký autobus nastúpim. Je vzrušujúce, nastúpiť na úplne iný autobus. Obzvlášť, keď neviete, kam idete. V tom je čaro života.
Natlačila som sa na sedadlo vedľa starej ženy v kvietkovanom klobúku. Zabrala aj časť môjho sedadla, no mne to príliš nevadilo. V zákrute sa na ňu "náhodou" pritisnem, a problém bude vyriešený.
Žena sa zrazu postavila a otvorila okienko, a mňa tak ofúkol studený ranný londýnsky vzduch. Automaticky som sa natiahla po bunde, ktorú som držala v jednej ruke a prehodila si ju cez seba.
Moment, zabzučalo v mojej hlave. Toto nie je tvoja bunda.
Pozrela som dole a potvrdila si to. Mala som na sebe maminu bundu.
Rukami som zašla do vreciek a na tvári sa mi objavil blažený výraz. Mamin zvyk nechávať si peňaženku v bunde sa jej tentoraz neoplatil. Mám jej peniaze a sedím v autobuse smerujúcom nevedno kam.
Rukou som ešte raz zašla do vrecka a poťažkala peňaženku. Nebola najľahšia, čo znamenalo veľa mincí. Zamračila som sa.
Mala som chuť peňaženku vytiahnuť a skontrolovať, koľko tam toho naozaj je, ale nechcela som si zavesiť na krk nejakého zúfalca, čo pôjde po maminých drobákoch. Bojové umenia mi príliš nešli, trénovala som síce karate, džudo, thajský box a ešte niečo, ale všetko mi vydržalo tak dva týždne. Chodila som dokonca na kurz sebaobrany, no jediné, čo si poriadne pamätám je, ako niekomu zlomiť väzy. A ja som skutočne nechcela zabíjať niekoho, kto sa ulakomí na maminu peňaženku.
Zdvihla som hlavu. Chcela som konečne zistiť, kam ten záhadný autobus smeruje.
Letisko. Pousmiala som sa. Ja na letisku, to je predzvesť veľkých problémov.