Troublemaker

30. Stresy

„Kde je tá torta? Mala tu byť už pred hodinou!“ mama nervózne pobehovala po dome, trhala si vlasy a starala sa o to, aby bol dokonalý každý detail. Ja som sedela na pohovke, lakovala si nechty a sledovala MTV.

„Mami, pokoj,“ prehodila som. „Určite tu každú chvíľu bude.“

„Len aby!“ varovne na mňa pozrela.

„Mala si po ňu poslať Martina a bol by pokoj,“ mávla som rukou. Martin je mamin nový priateľ. Predstavila mi ho asi pred troma dňami. Mama z toho bola celá vystresovaná a neuveriteľne sa potila. Asi si myslela, že Martina od zlosti zožeriem alebo čo. Že začnem hystericky vyvádzať, ako to mohla urobiť ockovi... Martin vyzerá byť ako fajn chlapík. Mamu má fakt rád a ja som rada, že jej vyvolený nie je Fabricio, lebo to by som fakt neprehltla.

„Nechcela som ho obťažovať,“ priznala. „Okrem toho, nepozvala som ho na oslavu, bolo by to nepríjemné, keby som od neho chcela tú tortu...“

„Prečo si ho nepozvala?“

Zarazene na mňa pozerala. „Pred troma dňami si ho ani nepoznala. Okrem toho, je to tvoja oslava, nie moja.“

„Pokojne si ho mohla pozvať, mne je to fuk.“ Mama na mňa tak začudovane pozrela a potom vybehla von, lebo prišiel chlapík s ďalšou výzdobou. Čo sa týka dnešnej oslavy, ide sa pretrhnúť. Neviem, či chce spraviť taký dojem na mňa, alebo na starú mamu.

„Angela, volal chlapík z cukrárne,“ oznámila mi, keď vošla dnu so škatuľami v rukách. „Vraj sa stala nejaká chyba pri dávaní adresy. Torta je u tvojej starej mamy, lebo to bolo kúsok odtiaľ. Môžeš po ňu skočiť? Aj tak si musíš ísť po šaty.“

„Lakujem si nechty,“ lenivo som zatiahla, ale bolo mi jasné, že svojmu trestu sa nevyhnem.

„Nechceš tortu? Nemusíš ju mať,“ odvrkla podráždene.

„Fajn, fajn, už tam idem!“ zdvihla som sa a zamávala rukami vo vzduchu. „Spokojná?“

                                                                                 ...

Stará mama mi tortu predala. Ešte ju však stihla ofrflať, vraj je malá, škaredá a ona nemá rada maslový krém. Vraj mám počkať na tú, čo mi dala spraviť ona, vyvaľovať oči budem nie len ja, ale aj môj prominentný priateľ. Nialla má veľmi rada, neustále ho ospevuje a je celá nadšená, že som si našla niekoho, ako je on. Vraj sa bála, že pri mojej divokej povahe skončím s nejakým motorkárom, ujdem s ním, budeme mať svadbu v Las Vegas a kopu detí. Vtedy som sa na ňu urazila, ako si niečo také mohla myslieť, ale rýchlo ma to prešlo. Nedokážem sa na ňu dlho hnevať. Aj keď ma trochu štve, že má Nialla tak rada preto, že sa nachádza vo vyšších kruhoch. Ako by to bolo podstatné.

„To chceš ísť s tými šatami aj tortou metrom?“ zhrozila sa, keď som medzi rečou spomenula cestu domov.

„No... áno,“ priznala som, nie úplne chápajúc, prečo okolo toho robí taký cirkus.

„Vieš, koľko stoja takéto šaty? Nedovolím, aby cestovali v tom špinavom a smradľavom metre, kde sa to len tak množí rôznymi gangstrami! Tvoja torta je mi fuk, aj keby si ju tam nechala, ale tie šaty ani len nepričuchnú k metru.“

„A to mám ísť domov peši?“ nadvihla som obočie.

Stará mama ma však už nepočúvala, nachádzala uprostred dôležitého procesu rozmýšľania. „Mám to!“ tleskla zrazu tak prudko, až som sa nechtiac strhla. „Zavolám ti šoféra a on ťa odvezie domov.“

„Starká, to naozaj nie je nutné...“ zaprosila som, ale vedela som, že to je márne. Poznala som ju. Na tvári mala výraz, ktorý hovoril, aký geniálny nápad dostala, a nikto jej ho nevyhovorí.

„Nepotrebujem obrovský cirkus s vodičom iba kvôli šatám!“ skúsila som to napriek tomu.

„Ale áno, Angela, potrebuješ,“ pozrela na mňa a jej pohľad ma doslova priklincoval na mieste. „Dnes je tvoj veľký deň a v takýto deň neexistuje nič, čo by bolo prehnané. Rozumieš?“ prikývla som, hoci som bola stále mimo.

                                                                                 ....

Keď som vystupovala z auta pred našim domom, cvakol ma akýsi paparazzi. Super. Určite si vykonštruujú príbeh, že to auto mi zabezpečil Niall, a urobia zo mňa zlatokopku. Nebolo by to po prvý raz. Keď ma na druhý deň potom, čo sa to prevalilo, akýsi paparazzi cvakol s Niallom v luxusnom obchode, do akého normálne nechodím, všetky jeho fanúšičky ma obvinili, že som len trápna chudera, ktorá je s Niallom iba pre peniaze. Neudržala som sa a jednej dievčine, ktorá ma osočovala, som to pekne šťavnato vysvetlila. Body k dobru som si tým asi príliš nezískala.

„Kašli na to,“ povedal mi Niall. „Nič nevedia, len žiarlia. Ja ťa ľúbim a to je podstatné, jasné?“ Odvetila som, že jasné, ale aj tak mi to dosť skazilo náladu. Bolo mi jasné, že ma nebudú dvakrát milovať, som príliš komplikovaný prípad na to, aby ma všetci mali radi. Možno, keby som bola blond, krásna, usmievavá a hlúpa, asi by ma aj brali. Ale pretože mám červené vlasy, rada robím neočakávané veci, nie som ochotná usmievať sa do fotoaparátov, nenávidím pozornosť a paparazziov, je to so mnou dosť ťažké. V podstate sa im ani nečudujem, že ma nemajú radi. Keby som bola teenegerka, zamilovaná do piatich krásavcov, asi by som sa tiež nemala rada.

„Angela, konečne si tu!“ mama mi vytrhla tortu z ruky a obzrela si ju. „Perfektné, presne takto som si ju predstavovala. No, choď si obliecť tie šaty, je najvyšší čas.“

„Myslela som, že tie šaty si mám dať až na oslavu do Milénia!“ nechápala som.

„A čo by si chcela mať na sebe tu? Roztrhané džínsy a tričko s nápisom I don´t care?“ s nadvihnutým obočím si obzrela môj outfit. „Švihaj hore, už nemáme veľa času. Všetko musí byť perfektné.“

Mame zrejme záleží na oslave viac ako mne samotnej.

                                                                         ...

Hore som sa nespokojne prehŕňala v skrini a hľadala niečo, čo by splnilo mamine prehnané nároky a zároveň by som bola spokojná aj ja. Šaty od starej mamy mi totižto prišli na obyčajnú rodinnú oslavu až príliš snobské.

Prekutrala som takmer celý šatník, ale stále som nič nenašla. Nie som typ na šaty ani sukne, a preto sa ma zmocňovalo zúfalstvo, že nakoniec si tie modré predsa len budem musieť obliecť. Keď v tom...

„Ďakujem, ďakujem, ďakujem!“ zdrapla som ten kus látky a pritisla si ho k srdcu. Šaty. Kúpila som ich pred troma rokmi, možno by už budú malé, ale za pokus to stojí...