Troublemaker

11. Skúška šiat

V nedeľu doobeda som sa zastavila u starej mamy na skúšku šiat. Vybrala mi zo svojho salóna asi tucet šiat a nakázala mi, aby som si ich prišla vyskúšať. Keďže to bola moja stará mama, nemala som obavy. Ona veľmi dobre vedela, čo mám rada.

"Čo hovoríš na tieto?" stará mama mi ukázala šaty maslovožltej farby po kolená s veľkou mašľou na prsiach.

"Nie," pokrčila som nos. "Tá mašľa mi vadí."

"Dobre," odložila ich nabok. "A čo tieto?" ukazovala na dlhé smotanové šaty so štýlovou šerpou.

"Príliš dlhé," odmietla som ich.

"A čo tak tieto?" boli to asi siedme šaty v poradí. Mali tmavočervenú farbu a sem tam ich pretínali čierne čipky, ktoré im dodávali sexi vzhľad. Sukňa bola na môj vkus trochu nariasená, ale boli mi iba po kolená, takže sa mi páčili.

"Zatiaľ najlepšie," zhodnotila som. "Tieto zatiaľ chcem."

Lenže desiate šaty odsunuli tieto favoritky totálne nabok. Boli modré, vrch mali posiate striebornými a modrými veľkými flitrami, okolo pása už ale bol obviazaný kus modrej látky. Základ sukne bol tesný a obyčajný, ale nad tým boli ešte rôzne saténové volány. Boli nádherné.

"Tieto chcem," vyhlásila som.

"Čo keby si si pozrela ešte zvyšné dvoje, Angela?" navrhla mi stará mama. Ani zvyšné šaty ma však neočarili, preto bola voľba jasná. Stará mama ma ich poslala vyskúšať a keď som si ich obliekla, pozrela som do zrkadla. Bolo to zvláštne, ale predsa sa veľmi hodili k mojim ohnivočerveným vlasom.

"Tak?" urobila som otočku pred starou mamou, keď som vyšla z izby. Detailne si ma obzerala.

"Veľmi ti pristanú, Angela, ale pokús sa do narodenín nepribrať. Na plnšej postave by už nevyzerali dobre," úprimne zhodnotila stará mama. "Hlavne sa snaž zachovať si štíhly pás. Bruško tieto šaty zakryjú."

Chcela som odvrknúť, že moje bruško je aj bude dokonale ploché, čo by ale nebola pravda. A vlastne je to aj jedno.

"Takže tieto," stará mama ich zobrala a uložila do obalu. "Nechám si ich tu, dobre? Potom si pre ne príď."

"Dobre," usmiala som sa na starú mamu a pobozkala ju na líce. "Ďakujem, starká."

"Zostaneš aj na obed?" spýtala sa ma, kým odkladala šaty do šatníka. "Antonia pripravila lososa."

Nebola som si istá, či chcem lososa, a tak som nič nepovedala a šla sa prezliecť späť do svojho. Keď ma stará mama uvidela, iba ohrnula nos.

"No, oproti tým šatám je to poriadny rozdiel, čo?"

Pozrela som na seba do zrkadla. Jasné, šaty sú šaty, ale čo starej mame vadí na tomto outfite? Iste, džínsy mám trochu roztrhané, ale čo jej už len môže vadiť na obyčajnom bielom tielku?

V tom mi zazvonil telefón.

"Haló?"

"Angela?"

"Kto volá?" spýtala som sa, keďže mi to nebolo jasné.

V telefóne som začula smiech a mala som pocit, že je mi dosť povedomý. "Jasné, prepáč. To som ja, Niall." Takže moja domnienka bola správna.

"Niall?" stará mama zbystrila pozornosť, keď začula chlapčenské meno. "Páni, netušila som, že ten sľub vezmeš tak zodpovedne."

"Mám voľno," oznámil mi. "Tak mi napadlo, či máš voľno tiež..."

"Celý môj život je voľno," uškrnula som sa.

"Áno, ale mohla by si byť v kostole alebo..."

"Do kostola by mi ani nedovolili vojsť," oznámila som mu.

Opäť sa zasmial. "No dobre. Skrátka, máš čas?"

"Jasné," vyhlásila som. "Plánuješ pre mňa snáď niečo?"

"Čo keby som ti naplánoval obed?"

"Hm, som síce známa tým, že žiadne plány nedodržiavam, ale keď po mňa prídeš, pokúsim sa o to," usmiala som sa.

"Dobre, dáš mi adresu?" chytil sa toho. Nadiktovala som mu adresu starej mamy a on sľúbil, že do polhodiny bude tam. Potom som zložila.

"Angela?" volala moja stará mama z jedálne. "Kto bol ten chlapec, s ktorým si volala?"