Troublemaker

25. JLS

V Enfielde bolo pekne. S Niallom sme sa len tak prechádzali, ukázal mi nejaké zaujímavosti, zašli sme do kina, na obed... bolo nám fajn  a to bolo hlavné.

Keď sme sa však prechádzali po námestí, do oka mi udrel plagát. „JLS?“ vyhŕkla som. „Dnes? Tu?“

„Poznáš JLS?“ Niall sa na mňa prekvapene díval.

„No jasné! Sú skvelí!“

Niall sa rozosmial a objal ma. „No jasné. JLS, žiaden problém. One Direction – kto to je?“

Objatie som mu opätovala. „Nie som normálna a ty to vieš.“

Usmial sa a vlepil mi bozk. „Viem, ale práve to ťa robí výnimočnou.“

„Nevadí ti, že sa tu bozkávame? Že nás niekto uvidí?“

„Tu?“ rozhliadol sa okolo seba. „Tu nie sú žiadni paparazzi, tak nemaj strach. A aj keby, nevadí mi to. Si moja a chcem, aby to každý vedel.“

Páčilo sa mi, keď hovoril takéto veci. Nikdy mi nikto nič také nepovedal. Keby som vedela, aké je krásne, keď niekomu dovolíte, aby vás ľúbil, urobila by som to už dávno. Na druhej strane, práve o to mi bolo každé takéto slovo, ktoré mi Niall venoval, každý bozk, každé objatie vzácnejšie.

„Niall, myslíš, že sa dajú ešte zohnať lístky na JLS?“

Poškriabal sa na hlave. „Myslím, že už nie. Ale vieš čo si ešte myslím? Že keď sa s nimi tvoj chalan kamaráti, nemal by to byť problém.“

„Ty sa s nimi kamarátiš?“ prekvapene som naňho pozrela. „Teda, keby som to vedela...“

„Tak by si so mnou začala chodiť ešte skôr?“ uškrnul sa.

Pokrútila som hlavou. „Si ty ale pako.“

„No, to by sme mali. Ty nie si normálna a ja som pako – našli sme sa.“

Rozosmiala som sa a dovolila mu, aby ma pobozkal.

Koncert bol skvelý, Niall ma dokonca zobral aj do zákulisia, kde ma chalanom predstavil – ako svoju priateľku. Myslím, že urobil dobre. Či sa to niekomu páči alebo nie, chodíme spolu. Chalani boli veľmi fajn a dobre sa zabávali na tom, ako ich všetkých poznám, pričom som sotva tušila, kto sú to One Direction. Okolo polnoci sme sa ale rozlúčili a vybrali sa k Niallovi domov.

„Si spokojná s dnešným dňom?“ spýtal sa ma, keď som sa vedľa neho schúlila v autobuse.

„Nadmieru,“ zamrmlala som a labužnícky ho pobozkala.

„Ang, chcem vedieť, či si pripravená na to, aby sa všetci dozvedeli, že si moja priateľka.“

„Áno,“ pokrčila som ramenami.

„Si si istá?“

Pomrvila som sa. „Pozri sa, Niall, nezáleží na tom, či som pripravená alebo nie. Sme spolu a ľudia to budú musieť prijať, tak ako ja budem musieť prijať ich reakciu na mňa. Zvládnem to. Ja chápem, že nie všetci ľudia ma musia mať radi. Nebude to prvýkrát, čo mi niekto povie, že sa mu nepáčim alebo ma nemá rád, tak sa upokoj. Ja to zvládnem.“

Vtisol mi bozk do vlasov. „Ja viem, si jedno z najsilnejších stvorení, aké som kedy stretol. Ale nechcem ťa o niečo pripraviť, o súkromie, o anonymitu...“

„Niall, o nič ma nepripravuješ, jasné?“ posadila som sa. „Vybrala som si ťa a chcem byť s tebou, tak prijímam aj všetky riziká, ktoré sú v tom zahrnuté. Stojí mi to za to.“

Chytil prameň mojich vlasov. „To som rád. Niekedy som si už myslel...“

„Čo si si niekedy myslel?“ zdvihla som hlavu.

„Že už nenájdem niekoho, kto ma bude mať rád takého, aký som.“

„Ty trdlo, máš predsa kopu fanúšičiek, ktoré ťa milujú,“ udrela som ho do ramena.

„Áno, ale to nie je to isté,“ protirečil. Len som si povzdychla.

„Hádala by som sa s tebou a tú hádku by som vyhrala, ale som príšerne unavená. Asi si zdriemnem. Zobudíš ma, keď budeme v Mullinghare?“ poprosila som ho.

„Iste,“ sklonil sa a pritisol mi pery na líce.

„Ako bolo včera v Enfielde?“ spýtala sa ma ráno Maura.

„Výborne,“ usmiala som sa. „Strašne sa mi to páčilo. A Niall ma zobral večer na koncert JLS, to bola paráda.“

„Ahá, ja som sa čudovala, prečo ste prišli tak neskoro,“ usmievala sa. „Som rada, že sa ti tam páčilo.“

„Dobré ráno!“ do kuchyne vošiel Niall. Podišiel k mame, vlepil jej pusu na líce a potom podišiel ku mne, aby ma mohol jemne pobozkať. Myslím, že Mauru náš bozk potešil.

„Tak čo máme na raňajky?“ posadil sa vedľa mňa. „Som hladný ako vlk!“

„Aké prekvapenie,“ uškrnula som sa do taniera tak, aby ma nemohol počuť ani vidieť.

Dni pobytu v Írsku sa pomaly krátili. Zajtra sme mali letieť. Nechcelo sa mi ísť. Bolo to tu trochu akoby sa zastavil čas, a ja som si to užívala. Nechcela som padnúť do toho domáceho stereotypu. Hádky s mamou, úteky k starej mame, škola... Tu bolo všetko iné, užívala som si tu. Na druhej strane, nič netrvá večne.

„Ďakujem za pohostenie,“ objala som Mauru na rozlúčku.

„Nie je začo, Angela,“ pevne ma stískala. „Niallova priateľka je tu vždy vítaná. Prídem vás niekedy pozrieť do Británie, dobre?“

Prikývla som a potom som ju nechala, nech sa rozlúči s Niallom. A hor sa domov...

Malá poznamočka za okraj :D Viem, že JLS sú už trochu neaktuálni, ale keď som toto písala, aktuálni stále boli a nechcelo sa mi to prepisovať, hádam to nevadí. Chronologicky by tam mali sedieť, keďže poviedka sa odohráva v roku 2012/2013.