Troublemaker

16. Cestovateľské plány

V lunaparku s Niallom bol fajn. Bolo skvelé, že som ho mohla po takom dlhom čase vidieť. Rozprával mi o Amerike a ukázal mi aj nejaké fotky na svojom iPhone.

"Nie je fér, že ty si cestuješ po svete, a ja musím chodiť do tej hnusnej školy," vzdychla som si.

"Nebudeš mať už čoskoro 18?" pozeral na mňa. "Prečo ešte chodíš do školy?"

"Nadstavila som si štúdium," znechutene som odvrkla. "Keby si počul moju mamu! 'Angela, opováž sa skončiť so školou! Čo budeš potom robiť? S tým najzákladnejším vzdelaním ťa nikam nevezmú!' Teraz musím trčať v škole a počítam dni do posledného júnového piatku, aby som odtiaľ mohla konečne vypadnúť."

"Neplánuješ ísť na univerzitu?" s úsmevom ma štuchol do boku.

"Há! Tak tento bol dobrý," uškrnula som sa naňho. "Myslím, že žiadna univerzita ešte nie je pripravená na niekoho, ako som ja."

Rozosmial sa. jeho smiech bol taký nákazlivý, že čoskoro som sa za brucho chytala aj ja.

"Čo plánuješ na jarné prázdniny?" spýtal sa ma znenazdajky.

"Pravdepodobne budem trčať doma, ako vždy," namrzene som otrčila peru. "Plánovala som ísť niekam na túru do hôr, ale to bolo ešte na začiatku roka, a dnes už nikto z mojich priateľov nie je schopný vyšľapať vysoké kopce. To vieš, pľúca fajčiarov."

"Ja idem do Írska," usmial sa. "Konečne domov."

"No perfektné! Zase nejaká iná krajina, Írsko! A ja musím trčať doma!"

"Keby si bola mimo domu toľko, ako ja, hneď by si si ho vážila."

"Nie je to o tom, že si domov nevážim..." zahryzla som si do pery. "Ale mám pocit, že už pre mňa stratil to čaro. Potrebujem cestovať a spoznávať. Vždy sa tam budem rada vracať, ale nie takto. Chcem sa vrátiť odniekadiaľ z väčšej diaľky, než je koniec Londýna."

Chvíľu bolo ticho. "Mám nápad..." ozval sa znenazdajky Niall.

"Perfektne, von s ním."

"No... napadlo ma..." pozrel mi do očí. "Čo keby si šla cez prázdniny do toho Írska so mnou?"

"Čože?" vyvalila som oči, div mi nevypadli z jamiek. "To myslíš vážne?"

"Samozrejme! Teda, ak chceš..."

"Jasné, že chcem! V Írsku som ešte nikdy nebola! To je perfektné, tak kedy presne vyrážame?"

"Brzdi, nechceš sa najprv spýtať svojej mamy?"

Mávla som rukou. "Je to jedno, ak som sa rozhodla, ona ma v tom nezastaví."

Niall pokrčil čelo. "No, ako myslíš, je to tvoja vec, ale upozorňujem ťa, nie že ma navlečieš do nejakých problémov."

"Ja?" zatvárila som sa ako najväčšia neviniatko. "Ja?"

"Ty," odvetil. "Posledné, čo by mi chýbalo, by bol škandál, že som prenášal maloletú cez hranice."

"Už mám takmer osemnásť!"

"Takmer," pripomenul mi.

Povzdychla som si a prehrabla si vlasy. "Neviem sa dočkať, kedy už budem plnoletá a budem zodpovedná sama za seba. Mame tým aspoň ušetrím infarkt. Keď zmiznem, už to nebude jej starosť."

"Nemyslím, že sa o teba bojí len preto, lebo je za teba zodpovedná," namietol Niall.

"Veď ja viem... ale jednoducho už chcem chytiť svoj život do vlastných rúk. Neviem, čo budem robiť, ale... stará mama mi raz povedala, že keď človek plánuje, Boh sa smeje, tak radšej neplánujem vôbec."

"Žiadne plány? Nič?"

"Môj jediný plán je užiť si každú sekundu života."

"Nemáš aj trochu jasnejší plán? Čo tak usadiť sa? Rodina?"

Zasmiala som sa. "To sa ma pýtaš teraz? Mám sedemnásť. Rodinu teraz nechcem. Raz sa možno rozhodnem usadiť, nechcela by som skončiť sama... ale teraz nie."

Vyzeralo to, že Niall má ešte kopu múdrych otázok, tak som ho rýchlo chytila za ruku. "Poď, chcem ísť ešte na húsenkovú dráhu!"

"Nie!"

"Ale mami!"

"Povedala som nie!"

Nazlostene som na ňu pozrela. "Toto je to tvoje celé odznova?"

"Angela, jednoducho sa zmier s tým, že za hranice Británie ťa nepustím!"

"Mama, je to len Írsko!"

"Máš len sedemnásť!"

"Len? Len?" mala som dojem, že mi na čele vyskočila žila. "Mama, to vážne chceš, aby som v deň svojich narodenín odišla a už sa nevrátila? Chceš, aby moje spomienky na teba boli len nahnevané a ukričané?"

"Neskúšaj mnou manipulovať."

"Neskúšam," odvrkla som a zamračila sa. "To len ty si taká zahľadená do seba, že nevidíš inú pravdu ako tú svoju. Ani si mi nedala šancu, aby sme sa o tom pozhovárali. Okamžite si zaujala svoj postoj!"

"Vážne čakáš, že potom, čo si vyviedla v Paríži, ťa ešte niekam pustím?" spýtavo na mňa pozrela.

"Všetci robíme chyby. Netvár sa, akoby si ty bola dokonalá," otočila som sa jej chrbtom a pobrala sa ku schodom.

"Kam ideš?" volala za mnou.

"K starej mame. Možno je zbabelé takto od teba utekať, ale už sa na teba skutočne nemôžem ani dívať."

"Stoj, Angela!" chytila ma za rameno. "Porozprávajme sa!"

"Už ma prešla nálada na rozhovor," odvrkla som podráždene.

Mama sa nadýchla. "Chcem sa porozprávať s tým chalanom."

"S kým?"

Pokrútila hlavou. "S tým chlapcom, s ktorým chceš ísť do Írska."

"Ach tak," chytila som sa za čelo. "Na čo?"

"Chcem vedieť, s kým tam pustím moju dcéru."

Na tvári sa mi zjavil široký úsmev. "Takže ma tam pustíš?"

"Porozprávam sa s ním a potom nad tým pouvažujem."

Poškriabala som sa na brade a začala som zvažovať svoje možnosti.