Troublemaker

27. Pozvania

„Au! Došľaka, ženská! Scopare! Inferno! Doriti, au! Au!“ Fabricio poskakoval po kuchyni a vrešťal ako blázon. Očividne úplne v šoku z mojej otázky strčil pizzu do pece ďalej, ako mal, a popálil si ruku.

Priskočila som k nemu, schmatla ho a dotiahla do k umývadlu, kde som mu na ruku pustila vlažnú vodu.

„Pár minút si ju len máčaj.“

„Pár minút? Pečiem pizzu, nemôžem sa zdržiavať!“

„Ja to spravím za teba,“ odvetila som a doslova ho očami priklincovala k umývadlu.

„Tak to ti pekne ďakujem,“ zamumlal.

„Ty mne? Strčil si tam tú ruku sám!“

„Ale keď mi kladieš také debilné otázky!“

„Debilné? Takže to nie je pravda?“ skúmavo som sa naňho zahľadela.

„Oh Dio mio, jasné, že nie. Ja a tvoja matka? Za čo ma máš?“

„Prepáč, ale ona sa správa nejako... inak, a ty si bol u nás na káve a no... všetci vieme, že si fešák,“ líškala som sa mu, „tak som myslela...“

„Preboha, ja nie som na staršie ženy. Tvoju mamu len zaujímalo, skadiaľ sa poznáme a ako to, že ma ešte nevidela. To je všetko.“

„Fajn,“ prižmúrila som oči.

„A pozvala ma na tvoju narodeninovú oslavu,“ ledabolo prehodil Fabricio a pozrel na mňa spoza mihalníc. Ako to len robí? „Pekne, že si sa ma ani neráčila pozvať na oslavu tvojich osemnástin.“

„Chystala som sa ťa pozvať,“ odvetila som, zatiaľ čo som opatrne vyťahovala pizzu z pece. „Len nebol čas.“

„No práve. Už sa ani poriadne neukážeš, zázrak, že si sa tu zjavila. No povedz mi, bella, čo také robievaš?“

„No... veď som teraz bola v Írsku.“

Mávol zdravou rukou. „V Írsku si bola sotva týždeň, tu si sa neukázala už dlhšie. Vážne, že by si si konečne našla nejakého ragazzi?“

Očervenela som a odvrátila sa od neho, no čoskoro som ho cítila za svojim chrbtom.

„Vráť sa k umývadlu! Ešte som ti nedovolila odísť,“ zamumlala som.

„No toto, koľko sa toho udialo, kým si tu nebola,“ zamumlal. „Angela už má frajera.“

„Nič také som nepovedala,“ zamračila som sa.

„Ee. Kto mlčí, ten svedčí. No povedz, kto to je? Podobá sa trochu na mňa?“ spôsob, akým sa Fabricio zatváril, ma rozosmial.

„Nie, vôbec,“ razantne som pokrútila hlavou. „Ani zvonku, ani zvnútra.“

„Skutočne?“ Fabricio nadvihol jedno obočie.

„Hej. V prvom rade, on vôbec nie je sukničkár...“

„Ej, sole mio, ja a sukničkár?“ zatváril sa nevinne. Tak nevinne, ako to on s tou svojou tvárou zvodcu dokázal.

„Isteže ty! Veď aj mňa si sa pokúsil zbaliť, ak sa dobre pamätám.“

„To určite nie,“ vypleštil na mňa oči a horlivo krútil hlavou. „Napokon, boli sme celkom malí, keď sme sa spoznali...“

„To určite áno,“ oponovala som. „A čo, že sme boli malí? Som si istá, že ty si balil baby už aj v pôrodnici.“

Zastrčil mi prameň vlasov za ucho. „Páči sa mi, ako šikovne si sa vyhla téme, ale hádam si ma až tak nepodcenila.“ Bolo také ťažké nepodľahnúť tým tmavým očiam.

„Nevyhla som sa,“ vzdorovito som odvetila. „Pýtal si sa, či vyzerá ako ty, tak som odpovedala.“

„Pokiaľ viem, tak som sa aj pýtal, kto to je,“ rukou si prešiel po brade. „A na to, ak ma pamäť neklame, si mi neodpovedala.“

Už som dlhšie nevydržala jeho pohľad. „Do toho ťa ale naozaj nič nie je!“ otočila som sa mu chrbtom. On ma však schmatol za ramená a otočil k sebe, držal ma tak, že som nemohla ujsť, otočiť sa, nič.

„Si si istá, že ma do toho nič nie je?“ prepaľoval ma pohľadom. „A čo keď, povedzme... Pán Neznámy nie je jediný, kto má o teba záujem. Nezaslúžim si vedieť meno konkurenta?“

Vypleštila som oči a celá moja chladná a ironická maska sa zosypala. „Čo to... čo to trepeš?“

Nekonečné sekundy sa mi díval do očí a potom sa ku mne nahol. Mohla som mu uhnúť, keby som chcela, no v šoku som tam len tak stála, v jeho pevnom zovretí a pozorovala jeho pery, ktoré boli stále bližšie.

No neobtrel sa nimi o moje. Namiesto toho zamieril k môjmu uchu a nahlas sa rozrehotal.

Prudko som sebou mykla a oslobodila sa z jeho zovretia, no on sa naďalej chechtal. Keď sa ako-tak upokojil, namieril na mňa prstom a prerývane povedal: „Ty... si si vážne myslela že... haha! Dostal som ťa! Haha! Mala si sa – haha – vidieť!“ Dobrú minútu sa ešte na mne zabával, kým usúdil, že je čas vrátiť sa do práce, no kedykoľvek som naňho pozrela, na tvári sa mu ešte stále zračil širokánsky úsmev.

„Ale akosi si sa tomu môjmu bozku nebránila, bella,“ úkosom na mňa žmurkol. „Tuším na teba budem musieť dať pozor, inak tomu svojmu novému nasadíš parohy, ani nebude vedieť ako.“

„Idiot,“ zasyčala som a sekla nožom do paradajky.

„Vybíjaš si na zelenine zlosť? V poriadku, pokiaľ ja nie som tvojou obeťou...“

Čepeľ noža som zamierila jeho smerom, no obaja sme dobre vedeli, že mu ňou nikdy neublížim. Neskutočne ma naštval a ponížil, no i napriek tomu som ho mala rada.

„Len sa opováž prísť na moju oslavu,“ zastrájala som sa.

Poškrabal sa po brade. „Myslím, že to risknem.“ Venovala som mu nevraživý pohľad, no kríza tým bola zažehnaná. Darmo, mám ho príliš rada. Len veľmi málo ľudí mi za života prirástlo k srdcu, no on bol medzi nimi. Nech je akokoľvek nepríjemný a robí si zo mňa žarty.No do očí by som mu to nikdy nepovedala.

„Neskočíme po šichte na pivko?“ navrhol po dlhšom mlčaní.

Prikývla som. Nevedela som mu povedať nie a ani som nechcela.

Chcela by som vám všetkým týmto popriať krásne vianočné sviatky. Dúfam, že ich všetci strávite v kruhu milovaných ľudí :) Oddýchnite si a načerpajte radosť a pozitívnu energiu. Ja počas Vianoc nebudem pridávať časti k žiadnemu z príbehov, ale sľubujem, že tento rok ešte určite niečo pridám ;) Teším sa ale na Vianoce v kruhu rodiny a nechcem sa nechať rozptyľovať.

Tak šťastné a veselé a bohatého Ježiška! ;)