Troublemaker

8. Stará mama

"Ideš s nami?" María sa zaškľabila, vytiahla škatuľku cigariet a mávla hlavou smerom k parku.

Pokrútila som hlavou. "Možno inokedy."

María sa na mňa skúmavo zahľadela. "Zlato, už si dlho nemala. No tak."

"Nabudúce," uškrnula som sa a nechala ju aj skupinu beznádejných fajčiarov za chrbtom. Niežeby som bola nejako striktne proti cigaretám, sama som ich pár už mala, ale nepatrila som ani k tým, ktorí cigaretu ani nepustia z ruky. Nepreháňam, ak hovorím, že trištvrtinu svojho dňa zabijú fajčením. Pri takomto tempe sa dožijú sotva štyridsiatky a to je pre mňa príliš málo, takže sa od nich odlučujem. V živote je toho veľa čo podniknúť a do štyridsiatky to sotva stihnem.

Zamyslene som prešla cez cestu a uvažovala, kam ísť. Domov to určite nebude, mám pocit, že tam som preskúmala už všetko, že by som sa tam vedela orientovať pokojne aj poslepiačky. Mala som pocit, že poznám každú nerovnosť steny, každý roh, každý kúsok múru, na ktorom sa už odlúpla farba.

Akosi automaticky som zišla dolu do metra a nasadla na to, ktorým sa vozievam pomerne často.

Metro vezúce ma k domu starej mamy.

Stará mama žije v jednej z nóbl štvrtí v Londýne, pretože si to môže dovoliť. Na jej ulici sa nenájde žiadny podnik, ktorý vyhadzuje zvyšky, žiadne túlavé mačky, ktoré ich chodia vyjedať, žiadne potkany, žiadni bezdomovci alebo opilci. A keby sa predsa odvážili prísť, stará mama by ich dala rýchlo do laty.

"Ahoj!" nahlas som zvolala, keď som vošla dnu krátko po tom, čo ma starkina slúžka Antonia pustila dnu.

"Angela!" stará mama zložila časopis, v ktorom listovala. "Vitaj! Už dlho si sa neukázala."

"Škola ma zamestnáva," pokrčila som plecami a zvalila sa do kresla.

"Škola, to určite," poznamenala. Stará mama ma veľmi dobre pozná a niečím takýmto ju neoblafnem.

"Tak, čo si naposledy vyviedla, Angela?"

"Hm?" pozrela som na ňu.

"Pred pár mesiacmi. Tvoja matka sa tu osobne zastavila, taká bola vyplašená a všade ťa hľadala."

Prižmúrila som oči, tuho som sa snažila spomenúť si. Zrazu sa mi čelo vyjasnilo.

"Ach, to! To nič nebolo..." mávla som rukou. "Len som sa namiesto školy vybrala do Paríža."

Iná babička by zrejme namieste odpadla, no tá moja to zobrala s nadhľadom. "Ach, tak. Nuž, nečudujem sa, zrejme si nevedela odolať volaniu tvojich francúzskych koreňov."

Prisvedčila som jej, hoci som si bola istá, že sa to volania koreňov netýkalo ani omylom.

U starej mamy som nepobudla až tak dlho, pretože sa nechcela vzdať svojho čaju o piatej, počas ktorého klebetila so susedkami, ale ani ma tam nechcela mať. Napriek tomu sme spolu ešte stihli čo- to prebrať.

"Za pár mesiacov máš narodeniny, Angela, mám pravdu?" pozrela na mňa stará mama.

"Áno," prikývla som. "Presnejšie, mám narodeniny v apríli." Mama tvrdí, že som pravá aprílová- bláznivá a nevyspytateľná.

"Už si rozmýšľala, ako ich osláviš?" stará mama ma prevŕtala pohľadom.

"No, myslím, že mama mi chcela spraviť oslavu doma..."

Stará mama si odfrkla. "Tvoja matka si očividne neuvedomuje, že 18. narodeniny sú niečím významným. Povedz, ako ich chcete osláviť? S tortou a balónikmi?"

"No... dúfam že nie."

"Angela, jedným z dôvodov, prečo bývam v tomto smradľavom meste je to, že ti chcem dať všetko, čo potrebuješ. Ty moja drahá nie si typická Angličanka, koluje ti v žilách aj americká a francúzska krv. Keby si bola obyčajná Angličanka, uspokojila by si sa aj s oslavou, akú ti plánuje tvoja puritánska matka. To chceš, Angela?"

Čím ďalej som ju počúvala, tým viac som mala pocit, že toto ani nie je o mne, ale o súboji medzi mojou mamou a starou mamou. Starká si chce zrejme dokázať, že ani moja matka nie je o nič lepšia než jej syn.

"No, tak čo navrhuješ ty?" spýtala som sa jej priamo.

"Niečo, čo všetkým vyrazí dych. Oslavu v jednom z najlepších klubov v Londýne. Antonia, ako sa to volá?" stará mama sa obrátila na slúžku, ktorá práve doniesla koláč.

"Milénium," odvetila Antonia a rýchlo sa pratala preč.

"Áno, Milénium. No, čo na to hovoríš? Je to dostatočne dobré, alebo nie?"

"Žartuješ?" vyvalila som oči. Aby bolo jasné, celý život žijem len na jednom príjme, takže peňazí nikdy nebolo nazvyš, ak som si nevypýtala od starkej. V Miléniu som bola len raz v živote a myslím, že som ešte nevidela lepší klub.

"Nie, nežartujem," stará mama si ma premerala od hlavy po päty. "Takže, klub máme. Ešte šaty..."

"Moment," ozvala som sa, akoby som sa až teraz prebudila z toho krásneho sna. "Mama s tým súhlasiť nebude. Chce len malú oslavu..."

No stará mama len mávla rukou. "Nebuď hlúpa. Niečo vymyslíš, na to si expert, nie? Tak, a teraz k tým šatám..."