Troublemaker

33. Ďalšie darčeky

„Teraz my!“ začula som energický hlas, a vzápätí sa všetkých päť členov One Direction postavilo priamo predo mňa, držiac v ruke podobnú tašku, akú mal aj Fabricio. Ak odtiaľ začnú vyťahovať lyže, čiapky, lyžiarky a podobné kraviny, asi sa fakt neovládnem, lebo ani v horách som ešte nikdy nebola.

„Všetko najlepšiééé!“ zahulákali, každý úplne inak (na to, že sú skupina, im to bohvieako neladilo). Potom ku mne podišiel ten kučeravý, Harry, zoširoka sa usmial, chytil mi ruku a spustil: „Angela, sme veľmi radi, že robíš nášho leprachauna šťastným, a pretože je to tak, dovoľ, aby sme ťa obdarovali.“ Mala som chuť rehotať sa na celé kolo. Spôsob, akým mi Harry gratuloval, bol jednoznačne... zaujímavý. „Ja prvý,“ hašterivo štuchol Louisa do boku a vytrhol mu tašku. „Takže, drahá Angela, toto je pre teba... odo mňa.“ Zvedavo som nakukla do tašky, pretože mi nedalo. Bolo tam čisté biele tričko s nápisom I ♥Harry, obe cédečká One Direction (aj s venovaním, ako som si stihla všimnúť) a autobiografická kniha One Direction.

„Niall spomínal, že toho o nás veľa nevieš,“ usmieval sa Harry. „Ber to ako základný balíček.“

„Ahá, hm, ďakujem,“ zamrmlala som. „Hlavne za to tričko.“

„Teraz ja,“ Louis Harrymu šikovne vrátil štuchanec. „Všetko najlepšie, anjelik,“ sladko sa na mňa usmial. Zamračila som sa. Tieto vtipné poznámky na moju adresu si mohol, aspoň v deň mojich narodenín, odpustiť.

„Ďakujem,“ vyšklbla som mu darček z rúk, na čo si ho on pohotovo uchmatol naspäť. „Ho-hó! Počkaj. Darčeky ti dávam ja, veď nebuď taká netrpezlivá.“

„Toto,“ začal, podávajúc mi nejakú knihu, „je zoznam väčšiny Niallových tajomstiev. Stavím sa, že budeš otvárať oči, keď to budeš čítať.“ Niall do toho zasiahol: „Moment, ty si robíš zbierku mojich tajomstiev?“

„Áno, a nielen tvojich. Už mám takto obstarané narodeninové darčeky pre Danielle aj pre Perrie,“ významne žmurkol na Liama a Zayna, postávajúcich trochu obďaleč.

„Vďaka.“

„To nie je všetko, ešte tu mám pre teba nami piatimi ručne robené tričko,“ vytiahol ho z tašky. „Robili sme ho všetci, ale ťahali sme zápalky a vyhral som, takže ti ho môžem dať ja,“ pyšne sa usmieval. „A ešte tu máš prianie,“ vtisol mi kartičku do ruky. Keď som ho otvorila, vypadol odtiaľ kondóm. Zagánila som na Louisa, ktorý sa len posmešne uškŕňal. Všimla som si tetu Lorelai, ako rukami zakrýva Milesovi oči.

Ďalší na rade bol Zayn. So Zaynom som sa vlastne ešte poriadne nerozprávala, preto mi bolo divné, že mi gratuluje a dáva darčeky. Na rozdiel od Louisa sa mi nepokúšal vyšklbnúť tašku z ruky a nechal ma, nech si darčeky v pokoji vyberiem sama. Podaroval mi drahý parfum a vážne nádherné šaty, presne môj štýl. Nechápala som, ako sa dokázal tak presne strafiť. „Perrie, to je moja priateľka, mi pomáhala,“ povedal, akoby mi čítal myšlienky. Poďakovala som sa mu a v duchu si poznačila, že s tou Perrie sa rozhodne musím stretnúť.

Ako ďalší šiel na radu Liam. Pogratuloval mi a potom mi podal škatuľu. Otvorila som ju a takmer som onemela – vo vnútri bol pes, ktorý zvedavo vystrkoval ňufák von. V tej škatuli mu určite bolo nepríjemne, hoci, ako som si všimla, mala otvory.

„Liam, to je úžasné!“ zvolala som a pritom som sa ukradomky pozrela na mamu, ako zareaguje.

„Je krásny, ale...“

„Pani, ak s tým máte problém, Niall si ho vezme,“ pohotovo odvetil Liam.

Pozrela som sa na mamu. Úpenlivo. Povzdychla si a odvrátila zrak. „Je to v poriadku, chlapče, môže u nás zostať.“ Nadšene som mamu objala. Pes bol síce darčekom od Liama a ostatných, ale aj darom od mamy, a ona to vedela.

„Ako ťa len pomenujeme?“ zdvihla som ho do vzduchu a obzrela si ho. bol maličký, biely a chlpatý. Bol krásny a ja som cítila obrovskú radosť. Vždy som chcela psa, ale mama to vždy odôvodnila jedným z tých argumentov, aké majú dospelí vždy naporúdzi. Keď som vošla do puberty, sna mať vlastného psa som sa vzdala, lebo ma zrazu zaujímalo kopu iných vecí. Myslím, že pes bol dobrým darom aj preto, lebo mi pripomenul, že obdobie puberty, v ktorom som svoju túžbu po štvornohom miláčikovi odtlačila do úzadia, už mám za sebou.

„Mohla by si ho pomenovať Harry,“ vstúpil do diskusie Harry. „Myslím, že je to vážne krásne meno, s hlbokým významom a...“ ktosi, mala som silné podozrenie, že to bol Louis, ho kopol do píšťaly a Harry sklapol.

„Pomenujem ho neskôr, keď sa ma nikto nebude pokúšať ovplyvniť,“ nahlas som ozrejmila svoje rozhodnutie a potom som psa položila na dlážku vedľa mňa. Chudák maličký tam sedel a triasol sa, no už po chvíli sa nemotorne vydal smerom ku gauču a veselo si pri tom vrtel chvostíkom.

„Myslím, že teraz som na rade ja,“ Niall ku mne podišiel a usmial sa. „Dúfam, že ti nevadí, že mám pre teba len jeden darček, ale snáď ťa poteší.“

„Ak to nebude tričko s nápisom I ♥ Niall, tak áno,“ uškrnula som, v duchu sa ale modliac, aby to tak nebolo.

Zasmial sa. „Sľubujem, že to nie je tričko.“

Pomaly mi podal malú škatuľku. Otvorila som ju a vypleštila som oči. Bol tam nádherný náhrdelník, ligotal sa a ja som vedela, že musel byť drahý. Hriešne drahý.

„Niall...“ preglgla som.

„Môžem ti ho zapnúť?“ spýtal sa.

„Určite si zaň vysolil majland,“ sťažka som vyslovila.

„Ty vieš, že cena pre mňa nie je problém.“

„Čo keď pre mňa áno?“ oponovala som.

„Chceš, aby som ho vrátil?“ prepaľoval ma pohľadom. Mala som povedať áno, ale nedokázala som to. Mlčky som zvesila hlavu a nechala ho, nech mi ho zapne.

„Ďakujem,“ zašepkala som, keď ma pobozkal.

Ako posledná šla na rad mama. V očiach sa jej leskli slzy ( i keď to bol možno odraz môjho ligotavého náhrdelníka) a keď mi aj ona podávala malú škatuľku, trochu som spanikárila.

„Nie je to náhrdelník,“ ubezpečila ma. Trošku mi odľahlo, ale keď škatuľka odhalila prsteň, už zase som bola na vážkach, aká reakcia by bola najvhodnejšia.

„Je to rodinná záležitosť,“ vysvetlila mi mama. „Aj ja som ho dostala od svojej mamy, keď som mala osemnásť rokov. Teraz je rada na tebe.“ Poďakovala som sa jej, no v skutočnosti som nevedela, čo si myslieť. Vždy som si myslela, že tieto rodinné a kultové šperky sú len záležitosťou filmov a kníh. Ako sa poznám, tak ja tento v blízkej dobe určite niekde potratím.

„Som si istá, že ti bude dobrý,“ dodala mama. „Vždy každému sadne.“ Toto už znelo skutočne ako vystrihnuté z filmu, ale ukázalo sa, že mala pravdu. pokrčila som plecami a rozhodla sa nezaťažovať sa touto malou rodinnou záhadou.

„Ďakujem, mami,“ objala som ju.