Troublemaker

23. Bez pretvárky

Prstami som hladila prešívaný paplón a vnímala jeho štruktúru. Už sa blížil čas večere, ale ja som nechcela ísť dolu a pozrieť sa Niallovi do očí. Nedokázala som to. Vždy som si o sebe myslela, že som niekto, koho je nemožné zaskočiť či dostať do rozpakov, no jemu sa to zjavne podarilo. Bála som sa, že by som pohľad do jeho blankytne modrých očí nezvládla.

V tom niekto zaklopal a ja som sa strhla. Osoba na druhej strane dverí stlačila kľučku a vzápätí som zbadala Niallovu blond šticu.

„Smiem?“ znelo to nesmelo. Z úst sa mi vydralo čosi ako súhlas. Napokon, je to jeho dom.

Hlavu som schovala do perín. Počula som jeho kroky, vzápätí zastal a posteľ vedľa mňa sa preliačila. Jemne mi z tváre odhrnul paplón.

„Prepáč,“ povedal a znelo to dokonale úprimne, no mňa to zmiatlo. Prečo sa mi ospravedlňuje?

„Ty prepáč,“ zachrapčala som a dovolila som mu, aby ma objal. Potom som sa vedľa neho usalašila a posteli a užívala si to ticho, ktoré medzi nami nastalo. Bála som sa, že čokoľvek povie, opäť ma tým uvedie do rozpakov, tak ako to vie len on.

„Angela...“ z toho, ako vyslovil moje meno, mi prebehli zimomriavky po celom tele. „Chcem sa ťa na niečo opýtať, ale ak mi nebudeš chcieť odpovedať, sľubujem, že sa nenahnevám, ani to z teba nebudem chcieť vymámiť, dobre?“

Slabo som prikývla.

„Čo si chcela povedať vtedy, keď si odišla? Myslím, zdalo sa mi, akoby to nebolo všetko.“

Nasucho som prehltla. Čo mu mám teraz povedať? Ako mu to mám vysvetliť?

Zdvihla som hlavu, aby som mu videla do očí, chcela som vidieť jeho bezprostrednú reakciu. „Ja...“ nadýchla som sa. „Myslela som to tak, že myslím, že nemusíme predstierať, že spolu chodíme. Myslím, že to dokážeme aj bez pretvárky, nemusíme sa na nič hrať,“ dívala som sa naňho a modlila som sa, nech mu to dôjde.

Došlo. Priblížil sa ku mne, ukazovákom mi nadvihol bradu, až sa naše nosy takmer dotýkali. Odolala som pokušeniu žmurknúť, lebo som cítila, že by to mohlo prerušiť to, k čomu sa schyľovalo. A to som nechcela.

Ten pocit, keď sa ma dotkol perami, bol neopísateľný. Jasné, nebol to môj prvý bozk, ale aj tak som nevedela, čo mám čakať. Niallove pery boli horúce a slané, a bozkávali veľmi jemne. Nikdy ma tak nikto nebozkával a mne sa to páčilo. Spoznala som nový pohľad na bozkávanie, niečo iné, než boli vášnivé a agresívne bozky. Páčilo sa mi to.

Keď sme s tým konečne prestali, pohodlne som sa usalašila na jeho hrudi, zatiaľ čo on ma hladil po chrbte a hral sa mi s vlasmi. Opäť som si vychutnávala to ticho, no toto bolo iné. Už som sa nebála, čo povie. Za tých pár sekúnd sa toho toľko zmenilo.

„Toto som chcel urobiť už dávno,“ priznal sa Niall po chvíli.

Prekvapene som zdvihla hlavu, aby som naňho videla. „Áno? A prečo si to neurobil?“

Jeho úsmev sa rozšíril. „Angela,“ ukazovákom mi zdvihol bradu, takže sme teraz mali tváre v rovnakej rovine. „Si to najnebojácnejšie dievča, aké poznám, ale keďže sa už poznáme nejaký ten piatok, viem aj o tvojich slabších stránkach. Máš strach sa zaviazať!“

„To nie!“ dôrazne som protestovala, no on sa len potichu zasmial.

„Ó, áno. Vydržíš veľa, nebojíš sa ani skočiť z mosta, ale keď príde na vzťahy, si totálny bojko.“

Nevedela som, čo povedať. Možno mal pravdu... a ešte si ma aj doberal s našim prvým stretnutím. Nespokojne som sa zahniezdila. „Keď už hovoríme o skákaní z mosta, mala som dojem, že tvoja mama chcela dnes vyzistiť, ako sme sa spoznali. Takže, zostávame pri pôvodnej verzií, alebo budeme kreatívni a niečo vymyslíme?“

„Hm,“ Niall mi prešiel palcom po pere. „Skôr to druhé. Myslím, že samovražednými sklonmi si ju nenakloníš.“

Jeho poslednú poznámku akoby som prepočula: „Fajn. Tak čo ťa napadá?“

„Čo tak toto? Stretli sme sa v meste, pocítili sme vzájomné sympatie a skočili sme na kávu. Jednoduché,“ s úsmevom sa naklonil ku mne a venoval mi malý bozk.

„To je všetko?“

„Bavíme sa a mojom nápade alebo bozku?“ významne nadvihol obočie. Tresla som ho do ramena.

„O nápade.“

Zamračil sa: „Nepáči sa ti?“

„Príde mi príliš obyčajný.“

„Pokojne povedz, že si chcela skočiť do Temže, mne je to jedno.“

Chvíľu som premýšľala. Potom som rezignovala a vzdychla: „Fajn, použime tvoj úplne obyčajný a absolútne neoriginálny nápad so stretnutím v meste.“

„Páni, ďakujem, že si ku mne taká milá,“ sarkasticky odvetil, ale umlčala som ho bozkom. Páčilo sa mi to. Bozkávať jeho pery a to kedykoľvek sa mi zažiadalo.

„Takže čo?“ spýtala som sa po chvíli. „Teraz spolu chodíme?“

Odpoveďou mi bolo silné stisnutie ruky.