Troublemaker

15. Uzmierenie

"Mama?"

"No áno, myslela si si snáď, že to tak nechám?" vtrhla dnu ako veľký vietor. "Kde je tvoja stará mama?"

"V pracovni," oznámila som. "Nevyrušuj ju, pracuje na kolekcií, nemá to rada."

"To ma absolútne nezaujíma," povedala mama na ňu až príliš odvážne. "To, o čom s ňou chcem hovoriť, je dôležitejšie."

"Hej! To som ja?"

"Áno," náhlivo mi odvetila mama, pričom sa hnala cez celú obývačku. "Kde ma tvoja stará matka pracovňu?"

"Doľava a druhé dvere," odvetila som mrzuto, no radšej som jej to povedala rovno, než by to tu mala obrátiť hore nohami. Stará mama je na svoj dom veľmi háklivá.

"Miriam," začula som starú mamu z pracovne. "Aké prekvapenie. Myslela som, že to tohto bosorkinho domu už nikdy nevkročíš."

Prisahala by som, že mama sa červená. "Ide o moju dcéru. Správa sa nezodpovedne a ty ju v tom iba podporuješ."

"Som len stará mama ako sa patrí. Mala som ju snáď poslať von na ulicu, keď sa mi tu večer zjavila pred dverami?"

"Nie, mala si ju poslať domov."

"Nešla by tam, a to ty dobre vieš." Oj, ako perfektne ma len pozná!

"Tak si mi mala zavolať. Vieš, že som sa mohla od strachu zblázniť, keď som ju ráno nenašla doma?"

"Nuž, pri takom tornáde, ako je Angela, by som na tvojom mieste vôbec nerobila paniku."

"Je jedno, aká je divoká a nespútaná, jedného dňa sa jej môže prihodiť niečo skutočne vážne a ja o tom chcem vedieť."

"Musím ti dať za pravdu, ozaj by sa mohlo stať, že by sa raz dostala do núdzovej situácie, ale ver svojej dcére trocha. Už dávno nie je tým malým dievčaťom, ktoré potrebuje tvoju ochranu."

"Chceš..." mama znela, akoby nevedela, čo povedať. "Chceš mi tým naznačiť, že ma Angela už nepotrebuje?"

"Nie. Dieťa vždy potrebuje matku bez ohľadu na to, aké je staré. A matka je len jedna, tú nikto nenahradí. Ale to znamená aj to, že tá matka má byť matkou. Daj jej viac slobody."

Mama začala niečo vravieť, no ja som už nepočúvala. Mala som pocit, že toto je príliš intímne, než aby som natŕčala uši. Vyšla som po schodoch do izby a začala som sa hrabať v šatníku, pričom som zažila skvelú zábavu, lebo som našla aj kúsky, o ktorých som si myslela, že som ich už stratila.

"Angela?" stará mama vošla dnu práve vtedy, keď som sa pred zrkadlom obzerala v mojich čerstvo objavených slnečných okuliaroch.

"Áno?" pozrela som na ňu.

"Tvoja matka chce s tebou hovoriť."

"Ale ja s ňou..."

"To ma nezaujíma, Angela, pochoduj dole." Stará mama je ten človek, ktorý vo vás vzbudzuje prirodzenú autoritu bez toho, aby sa o to nejako snažil.

Stará mama na zaviedla do pracovne a potom zavrela dvere. Zrazu som si všimla mamu, opierajúcu sa o stôl.

"Angela," povzdychla si, "prečo mi toto robíš?"

"Čo ti robím?" pozrela som na ňu. "Celý život som taká, no ty sa tváriš, akoby sa mi v poslednej dobe akosi zachcelo."

"Viem, že si taká..."

Prerušila som ju. "Nie. Nevieš. Celý život sa usiluješ držať ma na uzde, samé tresty, zákazy, domáce väzenia... pritom vieš, že ak chcem, nič ma nezastaví!"

Hodnú chvíľu medzi nami vládlo ticho, až potom sa mama opatrne ozvala: "Čo keby sme to skúsili celé odznova, hm?"

"Ako odznova?" zaujímalo ma. "Mám sa skúsiť hrať na poslušnú dcérenku? V noci utekať, ale ráno sa vracať, aby si sa nebála? Hm?"

"Nie, tak som to nemyslela," povedala mama vecne. "Pokúsim sa naučiť tolerovať ťa, Angela, ale nepôjde to zo dňa na deň." Potom na mňa pozrela a na tvári sa jej objavil úsmev: "Vieš, ja si stále pamätám, ako si vyzerala, keď si bola malá, no a očividne sa nedokážem zmieriť s tým, že si už vyrástla..."

Podišla som k nej a urobila som niečo, čo už dávno nie - objala som ju. "Mami, tu vo vnútri som občas stále decko... aj s protivnými náladami. Robím hlúposti, ale už som dosť veľká na to, aby som bola zodpovedná sama za seba, čo povieš?"

"Ja ti neviem..." povzdychla si. "Je to ťažké, si moje jediné dieťa a zrazu si vyrástla a už sa z teba stáva žena a..."

"Urob si ďalšie," navrhla som.

"Angela, dosť, že mám problémy aj s tebou, ako by som na teba dávala pozor s ďalším dieťaťom?"

"Ja už budem dospelá..."

"No, tak tým si nie som celkom istá," pozrela na mňa. "Niekedy sa správaš..."

"Ja viem, hlúpo," prehodila som s úsmevom.

"Hlúpo," zopakovala a objala ma. A ja som sa nebránila.

Asi o týždeň mi prišla SMS od Nialla, že sa vracajú späť. Potešilo ma to, lebo mi už dávno sľuboval, že ma vezme niekam do lunaparku, lenže buď bola príliš zima, alebo mu do toho niečo prišlo. Na piatok, kedy mi sľúbil návštevu, som sa už veľmi tešila.

Vonku sa už oteplilo, slnko konečne vyšlo a ja som sa rozhodla, že si oblečiem niečo veselé. Mala som vo zvyku sa takto obliekať, keď svietilo slnko.

Hodila som na seba teda sivé tričko bez rukávov s Mickym Mousom, obyčajné džinsové šortky, obula som si svoje milované zelenomodré conversy. Mobil, peňaženku a kľúče som si hodila do malého ruksaku, okolo krku som si dala svoju milovanú retiazku so slúchadlami, prsteň, nechty som už mala nalakované, no a ešte som sa navoňala. Na ochranu proti slnku som si dala na oči svoje milované pilotky, no a mohla som vyraziť.

Pripadalo mi až smiešne, koľko času som venovala svojmu outfitu, no v niektorých veciach som ozaj puntičkárka.

Príliš veľa času... no skutočne je to len pre môj perfekcionizmus.