Troublemaker

5. Bungee jumping bez lana

"Mama, mierni sa s tými citmi," povedala som jej.
"Och, Ang, si v poriadku? Nič ti nechýba?"
"Chýba - mi - osobný - priestor!" fučala som a sťažka sa vymanila z jej objatia.
"Nič sa ti nestalo? Neublížil ti niekto?" premeriavala si ma od hlavy po päty.
"Nič mi nie je a ak dovolíš, rada by som sa osprchovala a potom šla von."
"Tak to nie, Angela," prísne na mňa pozrela. "Po tom, čo sa stalo si jednoducho musíme dať nejaké limity. Paríž, to bola moja posledná kvapka. Očividne niečo robím zle, Angela. Takže teraz nikam nepôjdeš a ak aj budeš niekam chcieť ísť, oznámiš mi kedy a kam a ja to zvážim."
Len som sa na ňu dívala a v očiach mi blčalo. "Ty si fakt myslíš, že to bude fungovať?" obrátila som sa na ňu a vzápätí zmizla vo dverách kúpeľne.

Keď som vyšla z kúpeľne, vošla som do izby a otvorila skriňu. Potom som si na nohy natiahla úzke roztrhané džínsy, obliekla si zelené tielko s flitrami a obula si tiež žabkovo zelené conversy. Vlasy som si rozčesala a potom ich nechala vo vlnách voľne padať na chrbát. Rýchlo som si naniesla špirálu a mohla som povedať, že s výsledkom som bola spokojná.
"Kam ideš?" vyštekla po mne mama, keď som schádzala po schodoch.
"Pokoj, idem sa len najesť," otrávene som povedala a vytiahla z chladničky jogurt.
"Som rada, že to rešpektuješ," mama na mňa uľahčene pozrela.
"Mhm," zamrmlala som, no nejako som jej už nevenovala pozornosť. Keď som dojedla, zdvihla som sa.
"Tak, mami, chutilo mi, ale ak teraz dovolíš, idem von."
"Nikam nejdeš," pozrela na mňa. "Povedala som."
"Mhm," opäť som prikývla. "Maj sa. Neboj, do polnoci budem snáď doma." Je desať. To by som teoreticky mohla stihnúť.
Mamine protesty ma nemohli zastaviť. Proste to nešlo. Potrebovala som si prevetrať hlavu a večerná prechádzka mi v tom mohla len pomôcť.
Bezmyšlienkovite som prechádzala ulicami a rozmýšľala. Zastavila som pred jedným barom. Nejaký alkohol by mi mohol pomôcť. V bare však sedel enormný počet chlapov sledujúcich akýsi zápas a nevyzerali veľmi nadšene.
Zvesila som plecia a otočila sa im chrbtom. Dnes alkohol nebude potrebný.
Získať v tomto meste alkohol aj keď máte len sedemnásť nie je nič ťažké. Musíte len vedieť kde, a keď neviete kde, tak ako. To je celé.

Po polhodine blúdenia som si nakoniec jednu plechovku piva kúpila. Prijemne ma zahrialo zvnútra a cítila som sa lepšie. Nepáčili sa mi metódy, ktoré vymyslela moja matka. Bolo to akoby ma zavrela do klietky.
Hodinky ukazovali niečo pred polnocou. Zamierila som si to na London Bridge. Veľa turistov si mylne namýšľa, že London Bridge je Tower Bridge. V skutočnosti je Tower omnoho pompéznejší, ale zároveň aj plný turistov. Pre domácich je London Bridge v mnohých hľadiskách lepší.
Zamyslene som sa po ňom prechádzala a nechala vietor, nech mi jemne šľahá do tváre. O takomto čase tam skoro nik nebol, až na pár splašených a pomýlených turistov a nejakých párikov.
Oprela som sa o okraj mosta a zhlboka sa nadýchla.
Pri pohľade dolu sa mi obnovili všetky spomienky. Na leto. Na bungee- jumping s priateľmi. Na ten pocit slobody, keď som padala dolu a moje telo sa takmer dotklo ľadovej vody, ale v poslednej chvíli ho lano zadržalo... bungee- jumping sa stal cez leto mojou obľúbenou aktivitou. Bol skvelý. No a teraz...
Napadla ma spásonosná myšlienka. Čo na tom, že je september? A ja nemám lano? Do žíl sa mi vlial adrenalín a ja som sa postavila na kraj mosta. Nemôže to byť ťažké. Bungee- jumping bez lana... dívala som sa dole a adrenalín v mojich žilách len tak vrel. Je to príliš vysoko? Ani nie... a Temža snáď tiež nie je taká dravá.
Zhlboka som sa nadýchla a vzpružila ruky, akoby som sa chystala skočiť šípku. Vietor nádherne šľahal moju pokožku a ja som zhlboka dýchala, akoby som sa tunajšieho vzduchu nemohla nabažiť. Akoby bol moja droga.
V poslednom okamihu, keď už som bola pripravená skočiť, som sa napriahla.
"Zbláznila si sa?!" ozval sa za mnou hlas, ktorý ma totálne vykoľajil.