Troublemaker

4. Le Havre

Pobehala som čo sa dalo. Nakúpila som a tešila sa z nových vecí. Kúpila som si jedno obyčajné biele tielko s nápisom Sorry I am Bad, čo bol niečo ako odkaz pre moju mamu, keď sa vrátim domov. Asi by som si ho mala obliecť. Ďalej som si kúpila podobné s nápisom Love to be Free a Lin som zo žartu kúpila tričko s Meme faceom Forever Alone.

Ďalej som si kúpila ružové pásikavé tričko s melónom a pod ním s nápisom Delicious. K tomu mi perfektne pasovali džínsové šortky a krásne sandále.

Keď som uznala za vhodné, že som už nakúpila dosť, nastúpila som do prvého autobusu. Nevedela som kam ide. Nikdy som to nevedela.

Pochopila som, že očividne nie je dobré, keď odchádza mimo mesta. Na najbližšej zastávke som vystúpila, lenže čo teraz? Napadlo ma to najjednoduchšie- postavila som sa na krajnicu a zdvihla palec do vzduchu.

Asi o desať minút mi niekto zastavil. Mal dobré auto a vyzeral slušne. Handsfree slúchadlo v uchu a vyzeral ako podnikateľ. Normálny človek.

"Kam to bude?"

"Na letisko," odvetila som.

"Idem do Le Havre. Môže byť letisko tam?" spýtal sa.

"Hm? Jasné," zazubila som sa. Le Havre... to je predsa časť Paríža, nie?

Nebola. Šli sme tam asi tri hodiny a ako som zistila, bolo to mesto, ktoré malo spoločné s Parížom jedine tak to, že boli v rovnakom štáte. Nič viac.

Ten muž ma vysadil pred letiskom a viac sa o mňa nezaujímal. Poďakovala som mu a on odišiel skôr, než som prišla na to, kde to som.

Moje lietadlo z Paríža malo letieť o hodinu. Hodina. Odtiaľto sa letelo do Paríža až o dve. V matike síce nevynikám, ale aj ja viem, že toto skrátka nestíham.

"Dobrý," podišla som k najbližšiemu dispečingu. Oni mi snáď poradia.

"Ako vám môžem pomôcť?"

"Eh..." pokúsila som sa o úsmev, "mám malý problém. O polhodinu mi letí lietadlo domov a..."

"Ktorý je to let?" prerušila ma.

"Nie," pokrútila som hlavou. "Nerozumiete. Ja... ten let mám z iného letiska."

"Aha," pozrela na mňa. "Mrzí ma to, ale v tom prípade by ste sa mali dostaviť tam."

"Letí to z Paríža," povedala som. "Nemám sa tam ako dostať."

"Prepáčte, ale v tomto vám nemám ako pomôcť."

Tresla som päsťou o pult. "Pani, som sama v cudzej krajine, takmer bez peňazí a moja matka sa doma ide zblázniť od strachu. Nehovorte, že mi nemáte ako pomôcť."

S nevôľou na mňa pozrela.

O dve hodiny na to som sedela v lietadle a pri srdci ma prijemne hrialo. Dokázala som zatočiť s celým letiskom, so všetkými, ktorý mi argumentovali, že to nie je ich starosť.

Klamala by som, ak by som tvrdila, že to bolo jednoduché, no výsledok stál za to.

Hneď, ako som pristála, som vytiahla telefón. Asi milión zmeškaných hovorov od mamy. Prevrátila som očami a vytočila ju.

"Angela, zlatko?" zdvihla to po prvom zazvonení.

"Áno, tom som ja."

"Kde si?" vyhŕkla.

"Neeew Yoooork! Nie, len žartujem, Londýn. Náš obyčajný upršaný Londýn."

"Na ktorom letisku si? Idem po teba."

"Nie, mama, to je v pohode, pôjdem taxíkom," ubezpečila som ju.

"Angela..." začala, no ja som ju zrušila.

Prehrabla som sa v peňaženke. Mala som tam nejaké eurá, žiadne libre. Ak však nájdem správneho vodiča, vezme ich, aj keby to boli drachmy.

"Som doma!" dramaticky som zvolala, keď som vošla dnu.

"Och, Angela!" mama ma stisla tak pevne, že ma takmer zadusila.