Troublemaker

22. Prepáč

„Ach... prepáčte... nechcela som vyrušovať...“ vykoktala Maura, červená ako pivónia, keď vošla dnu. S Niallom sme sa od seba odtiahli. Skutočne sme boli až tak blízko?

„To je v poriadku, mami,“ ujal sa slova Niall. „Práve som učil Angelu hrať na gitare.“

„Aha... no dobre. Ja len...“ ospravedlňujúco na nás pozrela. „Greg ti odkazuje, že v telke ide nejaký futbal.“

„Dobre. Asi nevieš, kto hrá?“

Zasmiala sa. „Synak, to odo mňa nechci.“ Potom potichu vyšla a zavrela za sebou dvere.

„No...“ Niall vyzeral rozpačito.

„Ideš si pozrieť ten futbal?“ vyhŕkla som.

„Nevadilo by ti to?“

Pokrútila som hlavou. „Jasné, že nie. Ja ešte musím...“ tresla som sa dlaňou do čela. „Preboha, ja som nezavolala mame! Musí sa ísť zblázniť od strachu!“

Vyskočila som z postele až som takmer zletela a hnala sa do svojej dočasnej izby. Tam som sa zúrivo hrabala v kabelke, až kým som nenašla telefón. Päť neprijatých hovorov. Zrejme mám problém.

Rýchlo som vytočila mamu. Zdvihla to po prvom zazvonení.

„Ahoj, mami!“ zahlaholila som šťastne. „Už som tu...“

„Pristála si až teraz?“

„Áno...“

„Tvoje lietadlo malo pristáť pred 4 hodinami, Angela!“

„No ja viem, ale nastali komplikácie,“ našpúlila som pery.

„A to si mi nemohla povedať skôr?“

„No... ako som mala vedieť, že to bude tak dlho trvať?“ odpovedala som otázkou.

Mama si len povzdychla. „Dobre, Angela, ale nabudúce by som ocenila, keby si sa ozvala načas. Mohla som sa zblázniť od strachu.“

„Prepáč,“ zamrmlala som skrúšene. „Ehm, mami, musím končiť, nastupujem do taxíka!“ Tak.

„Niall, tak čo dnes podnikneme?“ spýtala som sa, keď som po raňajkách vošla do jeho izby. Lenivo sa vyvaľoval na posteli.

„Keď mne sa dnes nič nechce...“ zívol.

„Niall, vyzerám ako niekto, kto sa rád celý deň vyvaľuje v posteli?“

„Angela, vyzerám ako niekto, kto má po turné v Amerike dostatok energie?“

Chvíľu sme na seba len zazerali. Je to zvláštne – doteraz sme spolu perfektne vychádzali, a zrazu sa na seba mračíme častejšie, než je potrebné. Zvesila som plecia.

„Fajn, tak teda odpočívaj. Ja sa idem prejsť.“

V izbe som si na seba hodila mikinu a bundu a zbehla som dolu, kde som sa obula.

„Niekam ideš, Angela?“ z obývačky vykukla Maura.

„Idem sa prejsť.“

„A Niall nejde s tebou?“ začudovala sa.

„Niallovi sa nechce,“ odvetila som nahnevane.

„Počkaj, ešte sa tu stratíš! Poprosím Grega...“

„Ó nie, to je v poriadku,“ prerušila som ju a podarilo sa mi usmiať. „Nepôjdem ďaleko, iba sa trocha poobzerám.“

„Och, tak dobre,“ neochotne súhlasila. „Ale keby niečo, zavolaj!“

„Zavolám, nebojte sa,“ sľúbila som a vyšla von.

Po asi polhodine som už toho mala dosť. Zamierila som k malému parčíku neďaleko Niallovho domu a povedala si, že keď ho prejdem, vrátim sa. Začínala mi byť zima.

„Angela!“ ozvalo sa  za mnou. „Angela, počkaj!“

„Niall?“ otočila som sa. skutočne, bol to on. Jeho blond vlasy mu komicky viali vo vetre, až mi začalo trhať kútikmi úst.

„Angela...“ zastavil vedľa mňa, chytil sa za bok a dychčal.

„Čo je?“

„Chcem sa ti ospravedlniť... že som nešiel s tebou.“

„V pohode. Zvládla som to aj sama.“

„To áno, ale... pozval som ťa sem a mal som ísť s tebou, nie sa vyvaľovať v posteli. Prepáč,“ pozrel na mňa a jeho modré oči boli dokonale jasné. Buď bo perfektný klamár, alebo ho to úprimne mrzelo.

„Pozri,“ začala som, pretože keď už si raz vylieva srdce, prečo by som neurobila to isté? „Nehovor, akoby si za všetko mohol iba ty. Ja rozumiem, že si po turné a že si unavený... neťahám ťa na nejaké siahodlhé výlety naprieč Írskom. Chcela som len, aby si sa šiel so mnou prejsť a ukázať mi to tu.“

„Viem,“ vzdychol a nešťastne sa na mňa pozrel. „Prepáč.“

Sklonila som hlavu. „Čo je to s nami?“

„Ako to myslíš?“ znelo to zmätene.

„My dvaja. V poslednej dobe... stále sa kvôli niečomu vadíme. Prečo?“ spýtala som sa. Ani neviem, či som čakala odpoveď.

„Ja...“ bezradne na mňa pozrel. „Neviem.“

„Nechcem, aby to bolo takto,“ úprimne som povedala. „A myslím, že sa hádame odvtedy, čo sme spolu začali chodiť,“ pri slove chodiť som naznačila úvodzovky.

Hodnú chvíľu nič nevravel, až potom pomaly prehovoril: „Máš pravdu. Ja... nemal som ťa o to žiadať. Neprospelo nám to. Tak poď, pôjdeme domov a mame to vysvetlíme.“

Pokrútila som hlavou. „To od teba nechcem. Ja len...“ slová mi uviazli v hrdle. „Nemyslím, že musíme...“ No nedokázala som to dokončiť. Nemohla som.

A tak som urobila to jediné, čo som si myslela, že je správne. Rozbehla som sa a ušla som mu.

Malá správa odo mňa: Ďakujem za prekročenie hranice 700 reads, nikdy by som si nebola pomyslela, že si túto poviedku ozaj prečíta až toľko ľudí. Chcem sa vám tiež veľmi pekne poďakovať za všetky tie hviezdičky, ktoré ste mi dali. No a samozrejme najmä za komentáre - ďakujem každému, kto si nájde čas a niečo milé napíše! :)