Troublemaker

21. Brnkanie

„To mám spať s Niallom v jednej izbe?“

Úsmev jeho mamy trochu povädol. „No, myslela som, že...“

„Mami,“ ozval sa Niall. Bol celý červený. Vyzeralo to veľmi roztomilo. „My spolu nie sme tak dlho... teda... bolo by lepšie... moja posteľ je malá...“

„Aha, tak fajn,“ Maura sa opäť usmiala. „V tom prípade ma ospravedlň, idem ti prichystať hosťovskú izbu. Nie ste hladní? Niall, ty určite áno. Greg, nalož im zatiaľ, prosím ťa.“

Pomaly som sa vybrala za Niallovym bratom do kuchyne. Neustále sa vycieral a ja som bola rada, že som jedináčik. Teda, nechápte ma zle, Greg bol určite fajn, ale práve teraz mi dosť liezol na nervy a práve toto bola jedna z vecí, ktorá ma dokázala rýchlo dostať do vývrtky.

„Angela, máš rada mäso?“ spýtal sa ma Greg a uškŕňal sa popod nos.

„Podľa toho aké.“

„Hovädzinku?“

Hovädzinu som nemala príliš rada, ale nemienila som to dať najavo, a tak som sa na Grega len žiarivo usmiala: „Dám si rada, ďakujem.“

Pokyvkal hlavou a otočil sa k sporáku a začal mi nakladať. Pozrela som na Nialla, vrhol na mňa povzbudzujúci úsmev, ktorý som mu opätovala.

„Prosím,“ Greg predo mňa položil tanier, z ktorého sa ešte parilo. „Dusená hovädzinka. Pochutnáš si, len okoštuj,“ spojil prsty do O a cmukol perami.

Zaťala som zuby. Mala som pocit, že vie, že hovädzina mi príliš nevonia, a robí si zo mňa dobrý deň. Zobrala som príbor a napichla kúsok mäsa na vidličku. Privrela som oči a pomaly si vložila vidličku do úst.

Zacítila som chuť mäsa na jazyku a bola som pripravená žuť ako besná, len aby som to čo najskôr dostala do žalúdka. No tá chuť... zarazila som sa. Chutilo to dobre. Labužnícky som to prehltla a usmiala sa na Grega: „Teda, je to delikatesa! To si robil ty?“

„Nie, to ja,“ do kuchyne vošla Maura. „Som rada, že ti to chutí.“

Usmiala som sa na ňu.

Keď som dojedla, Maura ma zaviedla do hosťovskej izby, kde som mala stráviť nasledujúcich pár nocí. Páčila sa mi. Nebola veľmi veľká, ale práve preto pôsobila veľmi útulne. Bola v nej manželská posteľ (perfektné, lebo ja potrebujem na spanie VEĽA miesta), biele obliečky, veľa svetla, keďže tam bolo veľké okno aj s vchodom na malý balkónik. Ďalej tam bol šatník, mala skrinka, polička... vyzeralo to tam úžasne.

„Páni, tá je krásna,“ vysúkala som zo seba.

„Som rada, že sa ti páči,“ usmiala sa na mňa Niallova mama. „No, ja ťa tu nechám, vybaľ sa a prezleč sa. Greg ti doniesol kufre,“ ukázala na moju batožinu. „Cíť sa tu ako doma.“ Potom za sebou zavrela dvere a ja som neodolala a padla do perín. Prijemne voňali, ako... pripomínali mi vôňu perín mojej starej mamy, no nie tej, ktorá so mnou žila v Londýne, ale starej mamy z maminej strany. Žila na vidieku a párkrát som tam bola. Jej periny... voňali nejako takto.

„Hm, fajn, poďme na to,“ vyhlásila som napokon a vyskočila z postele. Nechcela som sa tu priveľmi udomácňovať, napokon, je to len pár dní, a tak som skoro všetko oblečenie nechala v kufri. Vytiahla som si iba pyžamo, tepláky a dve tričká. Takisto som na malú skrinku vyložila svoje kozmetické potreby, no bolo to asi tak všetko.  Prezliekla som sa – namiesto džínsov som si dala domáce tepláky a prezliekla som sa do voľnejšieho trička. Chvíľu som si obzerala izbu, potom som sa zas pozerala von oknom, no čoskoro ma aj to prestalo baviť. Napokon som sa rozhodla, že pôjdem za Niallom.

Vedela som, ktorá izba je jeho, keďže Maura mi ju cestou hore ukázala. Opatrne som zaklopala na dvere a odvážila som sa stlačiť kľučku.

„To som ja, Angela,“ opatrne som strčila hlavu dnu.

„Jasné, poď ďalej.“ Niall sedel na posteli s gitarou v ruke. Jeho izba bola zaprataná a polepená rôznymi plagátmi spevákov a hudobných skupín. Po zemi sa mu váľali kusy oblečenia a rôzne hudobné a športové magazíny. Ak by mi niekto povedal, že obyvateľ tejto izby je väčšinu roka preč, neverila by som. izba vyzerala byť obývaná až príliš.

Niall zrejme tiež uhádol moje myšlienkové pochody. „Nevyzerá to tu tak že by som tu nebýval, čo?“ uchechtol sa.

„To teda nie. A mne mama hovorí, že som bordelárka. Mala som ju vziať so sebou,“ uškrnula som sa a posadila som sa vedľa neho na posteľ.

„Čo robíš?“

„Len tak si brnkám.“

„A čo si brnkáš?“

„Nič konkrétne,“ odvetil hmlisto.

„Tak zabrnkaj aj mne,“ navrhla som mu.

Chvíľu síce otáľal, ale ak si raz niečo zaumienim, len ťažko mi to niekto vyhovorí. Zvlášť, ak som tomu niekomu povedala, že mu hodím gitaru o zem, ak mi niečo nezahrá. Myslím, že ho to vyplašilo.

Niall len hral a hral a ja som sa oprela o vankúš a počúvala. Bolo to veľmi príjemne, tak som len zavrela oči a nechala sa unášať hudbou. Niall hral úžasne...

„Nauč ma to!“ znenazdajky som tak vyskočila, až som Nialla vyľakala a prestal hrať.

„Čo?“ nechápavo sa na mňa zahľadel.

„Hrať na gitaru,“ odhrnula som si vlasy z čela a vyhupla spať na posteľ, z ktorej som vyskočila, akoby som v zadku mala vrtuľu. „Teda... skôr brnkať, len tak.“

„Chcela by si?“ nadvihol obočie.

„Keby som nechcela, pýtala by som sa?“ odpovedala som mu otázkou a tiež nadvihla obočie. Museli sme vyzerať smiešne.

Behom nasledujúcej polhodiny ma teda Niall učil hrať, kládol mi prsty tam, kde som ich mala mať a znova a znova mi to ukazoval. Bo veľmi trpezlivý, za čo som mu bola vďačná, lebo ja by som toľko trpezlivosti nemala. Poznám sa.

„No vidíš, ako ti to ide,“ usmial sa, keď som zvládla zabrnkať pár tónov.

„Hej, vďaka, pán učiteľ,“ uškrnula som sa a pozrela mu do očí. Boli také... modré. Nikdy som si nevšimla, že sú až také modré, alebo možno len nikdy nebol tak blízko. Vôbec som nevedela, čo si mám myslieť, čo som v tom okamihu cítila, bola som ako paralyzovaná tými jeho očami. Bola som veľmi otvorená, myslím, že nech sa schyľovalo k čomukoľvek, nebránila by som sa k tomu. A k niečomu sa veru schyľovalo.

Ale nech to bolo čokoľvek, prerušil nás zvuk otvárajúcich sa dverí.