Troublemaker

17. Sedemnásť

Venované sherlocked_dreamer, ktorá si celý tento príbeh ide odznovu.... Ďakujem ;)

"Môžeš mi ešte raz povedať číslo vášho domu?"
"Sedemnásť, Niall, sedemnásť."
"Aha... dobre... uch... myslím, že to mám," ozvalo sa v telefóne.
"Konečne," zamrmlala som pre seba a potom hlasnejšie zvolala. "Super! Idem ti otvoriť."
Áno, moja matka to myslela vážne, a tak teraz musím Nialla dotlačiť k nám do obývačky, aby sa spolu mohli porozprávať o mojom výlete do Írska. Len na ujasnenie - ja som s tým nesúhlasila. Niekoľkokrát som odišla k starej mame, zbalila si kufor a pokúsila sa v noci dostať na letisko, no mama si stála za svojim. Musí sa s Niallom najprv porozprávať.
Ktovie, či keby som jej povedala, že mi Niall zabránil v tom, aby som skočila z mosta, by mi to dovolila?
Asi nie. Pravdepodobne by šalela, že som sa pokúsila o ten skok.
"Mama, Niall je tu."
"Skvelé," mama sa nervózne usmiala, pretože keď som jej povedala, že Niall je celebrita, urobilo to na
ňu dosť veľký dojem. Myslím, že sa akoby zľakla, ale veď Niall nie je žiadna ozrutná príšera. Stavím sa, že so svojou pravačkou by som ho zložila aj ja.
"Ahoj," usmiala som sa, keď som otvorila dvere. Na jeho tvári sa okamžite zjavil široký úsmev, preňho tak typický.
"Ahoj. Môžem ísť ďalej?"
"Jasne," prikývla som a odstúpila od dverí. Ostýchavo vošiel dnu. "Nevyzúvaj sa."
"Fajn. Ehm... kde je tvoja mama?"
"V obývačke."
"A kde je obývačka?" spýtavo na mňa pozrel.
"Vpravo," stručne som ho nasmerovala.
"Nechceš tam ísť so mnou?"
"To zvládneš," zaškerila som sa a postrčila ho dnu.
"Ehm... dobrý deň," počula som Nialla. "Ja som... som Niall."
"Teší ma, Niall, ja som Angelina mama, Miriam." Zavrela som oči a predstavovala som si, ako mama horlivo a nervózne trasie Niallovi rukou.
"No... Angela mi spomínala, že sa so mnou chcete rozprávať ohľadom jej výletu do Írska." Počula som kroky a vzápätí škrípanie, mama odtiahla stoličku.
"Áno, o tom som chcela hovoriť... posaď sa." Ak boli moje domnienky správne, Niall si sadol a hneď po ňom aj mama.
"Angela mi povedala, že si ju pozval do Írska, k vám domov."
"Áno, viete, ona tam veľmi chcela ísť, a tak ma napadlo..."
"Niall... si Niall, však? No, Niall, a kde to vlastne bývaš?"
Odkašľal si. "Mullingar."
"Hm... to mi nič nehovorí."
"Hodina- dve cesty od Dublinu," nasmeroval ju.
"Ahá. No, mám približnú predstavu," prikývla mama, hoci ja som vedela, že nemá ani poňatia. Mama to ale nevzdávala a neustále sa Nialla vypytovala. Vážne som mala pocit, že to preháňa. Teda, viem, že mama je od prírody veľmi zvedavá, no aj tak, nechcem predsa chudáka Nialla vystrašiť...
"Mami?" vošla som s nevinným úsmevom do obývačky. "Určite ste sa už porozprávali, tak teda môžem ísť?"
Mama sa uškrnula. "Viem, že si náš celú dobu počúvala, Angela. A ešte som sa nerozhodla."
Skrivila som pery a chystala som sa urobiť nejakú nepeknú grimasu, no napokon som to nechala tak. Radšej nebudem provokovať.
"Kedy sa rozhodneš?" dovolila som si aspoň jednu otázku.
"Uvidíš."
"Moja trpezlivosť nie je nekonečná," prekrížila som si ruky na prsiach.
"Ani moja, tak nepokúšaj osud," veľavýznamne na mňa pozrela. Skrčila som čelo, ale držala som jazyk za zubami.
"Mami, no tak!" skúsila som to znovu. "Niall sa kvôli tebe trepal až sem a ako iste vieš, je to veľmi vyťažená celebrita. Má jeho cesta vyjsť nazmar?"
"Angela, ja som nepovedala nie..."
"Nepovedala si ani áno."
"Musím si to rozmyslieť."
"Nie. Aspoň raz konaj spontánne!"
"Angela!"
"Mama?" nevinne som na ňu pozrela.
"Dobre," zvesila hlavu.
"Dobre?" začudovane som na ňu pozrela. "Super!"
"Angela, to neznamenalo áno!" nahnevane na mňa pozrela a pokrčila čelo.
"No, ale povedala si to. Poď Niall, odprevadím ťa a ty mi zatiaľ môžeš povedať, čo si mám zbaliť," potiahla som za mikinu svojho evidentne veľmi zmäteného kamaráta.

"Tvoja mama je milá," povedal mi Niall, keď sme si sadli na kávu.
"Hej, lebo to nie je tvoja mama," zahundrala som. "Na teba milá je."
"Bola skutočne veľmi milá," stál si za svojim. "Z tvojho rozprávania som mal vždy skôr pocit, že ide o akúsi bosorku."
"Tak by som ju nikdy nenazvala!" zatvárila som sa urazene.
"Nie, jasné, že nie," chlácholil ma. "Len... večne si sa na ňu sťažovala a mal som pocit, že je v tvojich očiach neznesiteľná. Vyzeralo to... akoby si počítala dni, kedy budeš dospelá a budeš môcť odísť."
Neodpovedala som. potrebovala som chvíľu, aby som vhodne sformulovala to, čo som chcela povedať. "Vieš... kedysi to tak bolo. V období tej najhoršej puberty, keď som mala 15. Utekala som z domu za starou mamou a odmietala som sa vrátiť domov. Myslím, že som jej tým spôsobila dosť starostí. Ale... zistila som, že utekať nie je riešenie. Nie je dobré, ak sa s niekým pohádaš a utečieš. Jednoducho... silní ľudia zostanú a problém vyriešia." Sklopila som zrak. "Nebudem sa tváriť, že som sa veľmi zmenila, asi to mám v krvi. Stále utekám, ale... naučila som sa, ako zostať. Možno to vždy nedokážem, pretože som dosť impulzívna, ale viem to."
Zamyslene sa na mňa díval. Zavládlo medzi nami ticho. Trochu rozpačito som sklopila zrak a odpila si zo svojej kávy. Nebola som jej veľkým milovníkom, ale niekedy som kofeín potrebovala.
"Nebude sa hnevať? Povedala si, že ma ideš odprevadiť, a nakoniec sme skončili na káve," v jeho očiach som zazrela čosi ospravedlňujúce.
Pokrčila som plecami. "Je zvyknutá. Ak sa nevrátim do desiatej, zavolá mne alebo starej mame aby zistila, kde som."
Zasmial sa a postavil sa. Pohárik s kávou už nestál na stole, ale mal ho v ruke. "To radšej nebudeme riskovať, však?" žmurkol na mňa.