Ukáž mi svoje krídla

Symfónia dejín

Bolo len niečo okolo dvanástej keď pán domu konečne opustil sídlo. Azel mal však v úmysle nevyjsť z izby, pokým nenasadne do vozidla a neodíde smerom k neďalekej budove v centre zóny 37, kde pracoval mimo svojich správcovských povinností.

Teraz, keď sa v dome nachádzalo len pár nepodstatných osôb, mohol sa s Rikom voľne pohybovať po dome bez toho, aby sa musel nepretržite pretvarovať či kontrolovať. Rýchlo míňal rôzne dvere a odbočky, až kým napokon nezastal u schodiska vedúcom nadol.

Nebolo to však ono schodisko, ktorým pred pár hodinami Rik vyšiel na prvé poschodie. Toto viedlo priamo do kuchyne...presnejšie povedané, kuchyne plnej zvláštneho jedla. Každý vedel, že sa Azroni stravujú prakticky čímkoľvek, od pre ľudí jedovatými hubami, až pokojne aj po samotným ľudským mäsom.

To sa však pokladalo za ohromné plytvanie prostriedkami na zabitie času, čiže sa to v poslednom storočí obmedzilo na minimum. Napriek tomu sa však Rikovi zazdalo, že zazrel niekde v otvorenej špajzy povaľujúci sa kus ľudského tela.

,,Nie si hladný?'' ozval sa Azel, otvárajúc obrovské zásuvky, ktoré predeľovali miestnosť na dve časti. ,,Pochybujem, že ti dali v posledných dňoch normálne najesť.'' dodal súcitne.

Hoci Rik jeho ľútosť nepotreboval, bola to pravda. Od kedy ho zhruba pred štyrmi dňami, kvôli snáď najhlúpejšej chybe akú kedy spravil, chytili, skonzumoval akurát tak dva krajce zosušeného chleba. Azroni sa očividne vyžívali v praktickom využití informácie o 30 dňovej výdrži človeka bez normálnej stravy. To už na tej ulici sa lepšie dalo zohnať jedno, než ho očakávať od emzáka.

,,Prekvapuje ma, že sa tu dá nájsť aj niečo určené ľudom.'' pozdvihol Rik zrak, prezerajúc si misku s ovsenou kašou, ktorú mu Azel podával.

,,Po pravde, toto je jediné, čo tu ľuďom ponúkame. Teda až na špeciálne situácie.'' zatváril sa trápne, v jeho očiach sa mihol smútok. ,,Môj otec nepovažuje za nutnosť, starať sa o vás poriadne keďže...'' radšej nedohovoril.

,,Keďže je nás jednoduché nahradiť...'' dokončil za neho prežúvajúc kašu. Nebola až taká zlá, akú by tu bol očakával.

,,V skratke.'' priznal Azel, pozorne sledujúc jeho reakciu.

Nastalo krátke, no hlboké ticho, počas ktoré Rik cítil, ako veľmi sa ho snaží na niečo spýtať. Keď už sa zdalo, že sa celá atmosféra zasekla v nemom zastavení času, konečne prehovoril.

,,Vieš, vždy ma zaujímalo aký máte na nás vlastne názor...ako došlo mi, že sa to bude točiť okolo nenávisti, no prečo by ste sa potom podvoľovali?'' bolo vidno, že po debate s normálnym človekom, nechovaným v zónach, túži už dlhšiu dobu. ,,Aký tam vonku vlastne ste?''

Rik pomaly dojedol, čo mu Azel ponúkol a položiac misku na linku, sa zamyslel. ,,No...z vlastnej skúsenosti ti nepoviem lebo moja nenávisť nesmeruje čisto k tvojmu druhu, no priamo k určitým osobám...teoreticky.'' vysvetli stručne. ,,Ale kebyže sa mám riadiť pocitmi iných ľudí, tak by som povedal, že ich k tomu núti strach.'' dodal stručne.

,,Strach? To je celé?'' prekvapil sa.

,,Keď nenávidíš niekoho silnejšieho, tak sa mu aj napriek všetkému tomu odporu napokon podvolíš. Veď si vezmi žeby ste nemali tú ZIX schopnosť.'' prehlásil priamo. ,,Boli by ste o dosť slabší než my.''

Azel vyzeral, že premýšľal. ,,Takže chceš povedať, že sme vám nadriadený len kvôli tomu?''

,,Primerane. Ovládanie myšlienok, vytváranie bolesti či vkladanie ilúzií...to je to čo vám bráni stretnúť sa s nami v priamom súboji.'' objasnil. ,,Napríklad si predstav, žeby si mal so mnou zápasiť bez telepatických schopností...bolo by po tebe ani by si nemrkol.'' dodal.