Ukáž mi svoje krídla

Symfónia nejasností

Po tom, čo sa Morel vrátil spoločne s večerou pre svojho nového služobníka, zistiac, že opäť zaspal, neostávalo mu nič iné, než sa opäť zvaliť do kresiel. Bolo to už niekoľko hodín od toho, čo sa rozhodol presunúť do apartmánu, kde bolo predsa len útulnejšie. Azel, ktorý nemal okrem dozoru žiadny dôvod pre pretrvávanie v miestnosti, ich len nedávno opustil. Podľa jeho slov išiel ku vedúcemu vyzdvihnúť materiály na zajtrajší výskum. Ich zadaním bolo povolenie prieskumu džungle za účelu štúdia architektúry nedávno postavených obydlí práve svojimi spoločníkmi.

Spôsob ľudskej architektúry bolo totiž niečo nanajvýš fascinujúce, čo sa týkalo hlavne ich myslenia. Množstvo stavieb, ktoré boli na zemi nájdené nedávali žiaden zmysel, nikto z vyššej rasy nerozumel, ako to bez pokročilej technológie dokázali zhotoviť tak, aby to držalo pokope stáročia. Preto bol tento hoci len malý výskum dôležitý.

Ako sa však Morel premýšľajúc díval na spiaceho Rika, došlo mu, že mu v miestnosti niečo chýba...alebo skôr niekto? Mohol si to pripustiť? Taká hlúpa otázka, však si to už predsa dávno pripustil. Vedel, že je neskoro na to si navrávať, že sa jeho vzťah s Damienom od jeho získania nezmenil. Preto si teraz zhlboka vzdychol keď mu došlo, že ho dnes večer už ani asi neuvidí.

Medzitým, čo boli oni dvaja v apartmáne, Azel sa už stihol otočiť z kancelárie. V tejto chvíli mieril naspäť do izieb a napriek tomu, že mal na starosti Damiena, samého ho prekvapilo, ako mu vôbec nevenuje pozornosť. Počas celého dňa s ním sotva prehovoril, čo sa dalo ostatne povedať aj o Morelovi s Rikom.

Ako sa asi má? Čo robí? Dosť hlúpa otázka, prihliadnuc na to, koľkými liekmi ho dal nadopovať, aby sa do rána neprebral. Inak bolo viac než možné, žeby si svojou ľahkovážnosťou len väčšmi ublížil. Niekedy mu pripadal ako hlúpe dieťa, ktoré nerozumie slovu smrti, niekedy to bolo skôr akoby bol práve osobou, ktorá je s jeho významom zoznámená najlepšie.

Bolo však uvoľňujúce vedieť, že mu viac nehrozí nebezpečie skutočného konca. S tým, čo pre to spravili by mali byť Rikove zranenia prevažne zhojené do týždňa, vďaka pokročilejšej medicíne, než tá, používaná ľuďmi. Zajtra ho síce bude ešte kadečo bolieť a taktiež mu môže byť nevoľno,, no otvorenie rán už nehrozilo.

Ako náhle sa vrátil spoločne s Damienom do apartmánu vedel, že nemá zmysel klopať na Morelove dvere a strachovať sa o jeho bezpečie. Teraz to už nebolo treba. Po celom dni s nimi strávenom vedel, že mu Morel neublíži. Nie, kým mal v hrsti Damiena a hoci úplne nechápal tej jeho novej majetníckosti, ktorú z neho cítil, bol za ňu vďačný.

Jemne mihnúc pohľadom po dverách, do ktorých mal chuť vojsť, pomaly nakráčal do tých svojich. Zavrúc za sebou, kývol na Damien ukážuc mu, kde môže spať. Dnešok nejako zvládli, no o priebehu zajtrajška si nemohol nič navrávať...

***

Noc bola dlhá a chladná. V oboch z izieb sa neprestajne ozýval šuchot, spôsobený pohybmi dvoch osôb, ktorých myšlienky im nedovoľovali pokojne zaspať. Ich vedomie sa neprestajne striedalo medzi driemotami a psychickým spojením s osobou vo vedľajšej izbe, ktorá medzitým pokojne spala.

Preto keď napokon Azel zaspal, prekvapilo ho keď ihneď po žmurknutí otvoril oči do nového dňa. Akoby celý čas jeho spánku uplynul behom sekundy. Unavene sa posadiac, sa ešte rozospato zadíval na miesto, kde mal byť Damien. Kopa prikrývok, pripomínajúca tvar ľudského tela, ho usvedčila o tom, že ešte spí. Opatrne sa postavil a snažiac sa nabrať balans, namieril svoje kroky ku kúpeľni oproti posteli.

Pomaly otvoriac dvere, neprestajne premýšľajúc nad svojou neschopnosťou zaspať, ho prekvapilo jasné svetlo zvnútra miestnosti. Prečo je v kúpeľni zažnuté, keď je Damien ešte v perinách? Ako náhle si však jeho oči privykli na svetlo, zadívajúc sa dnu, okamžite si uvedomil, že sa mýlil. Ten, o kom si myslel, že ešte spí, stál priamo pred ním, oblečený len v pyžamových nohaviciach, prekvapene sledujúc jeho zmätenú tvár.