Ukáž mi svoje krídla

Symfónia zbraní

,,Nemal vysokú cenu, tým sa trápiť nemusíš. To, čo by som však uvítal by bolo, kebyže takto nehazarduješ so životom. Prítomný profesor je za bezpečie študentov zodpovedný...jediný dôvod, pre ktorý nezasiahol je, že má v tvoje schopnosti dôveru. Buď v budúcnu opatrnejší.'' poúčal Azela riaditeľ, sediaci za svojim dlhým stolom, netváriac sa však aj napriek slovám priveľmi karhavo.

Predsa len, nikomu neprekážalo, že v podstate zavraždil človeka odsúdeného na smrť. Problémom bol moment ohrozenia, v ktorom mu vložil do rúk zbraň. Azel jeho nepodstatné slová však nepočúval. V tejto chvíli mal hlavu plnú iných maličkostí, uberajúcich sa k Rikovi, čakajúcemu vonku pred dverami.

Ako asi zareaguje na to, čo teraz spravil? Aký k nemu bude mať postoj? Nezačne nim úplne opovrhovať...nezačne sa búriť? Všetkými týmito otázkami dokázal udupať ten pocit viny, ktorý sa zakaždým keď niečo podobné spravil, dostavil. Nepomáhal fakt, že muža prakticky ušetril od trápenia, ktoré ho malo čakať. Vražda bola vražda, nehľadiac na okolnosti.

Po tom, čo sa riaditeľov monológ napokon skončil, Azel s jemným prikývnutím vyšiel von. Sotva za sebou zavrel dvere, už sa ocitol v obkolesení fanklubu. Pomedzi rečičky obdivu, napokon konečne začul aj namosúrené predieranie sa svojho priateľa.

,,Ospravedlňujem sa za vyrušenie, ale rád by som si ho ukradol.'' prehlásil Edler, ťahajúc Azela, čo najďalej od davu ľudí. Nesúhlasné zamrmlanie, nesúce sa pozdĺž celej chodby, bolo však našťastie tým posledným, čo od nich bolo počuť.

,,Vďaka.'' prehlásil Azel, jedným okom švihnúc za seba na Rika, ktorý celý čas len nemo kráčal za jeho chrbtom. Žeby bol naštvaný? Hlúposť...je ako vždy...nie je na tom nič zvláštne...alebo žeby áno?

,,Vnímaš ma?'' zakýval mu Edler pred očami, všimnúc, že ignoruje jeho monológ.

,,Hmm...čo? Hovoril si niečo?'' pozrel na neho spýtavo.

,,Na čo myslíš?'' pokrútil hlavou. ,,Tak ja ti tu dávam návrhy na kurzy praxe a ty ma ignoruješ.'' odfrkol si na oko urazene.

,,Skoro som zabudol...do kedy ich musím vybrať?'' ignoroval jeho hranú odutosť.

Edler si rezignujúco povzdychol. ,,Ideme tam teraz.'' oboznámil ho.

,,Prečo?'' vyvalil na neho nesúhlasne oči.

,,Čím skôr, tým lepšie.'' objasnil. ,,Navyše ja tu moju idem tiež prihlásiť, tak ťa rovno vezmem so sebou.'' dodal.

,,Ale ja ešte neviem, kam ho dať.'' namietal.

,,Tak sa rýchlo rozhodni.'' zastal pri veľkých dverách. ,,Lebo inak si užijem hľadanie jeho talentu.'' zasmial sa, vojdúc do miestnosti.

,,To nie je potrebné.'' prehlásil Azel.

,,Ale noo...vieš ako rád zisťujem v čom je niekto dobrý.'' zasmial sa, poukážuc na stred siene, v ktorej sa ich farba delila na dve.

Ľavá polovica podlahy, stien aj stropu bola tmavo modrá, pričom sa po celej dĺžke dlážky tiahlo vyobrazenie dvoch prekrížených mečov. V kontraste s ňou, tá pravá časť, vymaľovaná tou najsvetlejšou belasou, mala na svojom obsahu vyobrazenú tanečnicu, zvierajúcu v rukách husle.

,,Odkedy od minulého roka zaviedli, že hlavný registrovaný človek musí zastávať prax z aspoň jedného oboru oboch častí...musel som polovicu služobnícka prepustiť.'' povzdychol. ,,Načo mi sú keď ich ani nesmiem brávať do školy?'' spýtal sa.

,,Mohol si si ich nechať do počtu.'' prehlásil Azel tak, že to vôbec nevyznelo akoby bol na strane úbohých ľudí, ktorý po prepustení pravdepodobne skončili niekde na turnajoch.