Ukáž mi svoje krídla

Symfónia úloh

Azel doslova stratil reč. Nevedel, čo povedať...či má vôbec niečo povedať. Jeho myseľ nedokázala vstrebať obraz premietaný očami, ponúkajúc mu pohľad na herňu s deťmi, zmiešaných druhov, hrajúcich sa akoby o nič nešlo. Rôzny vek od malých batoľat až po tie možno trinásť ročné.

Smiech a dupot malých nožičiek sa rozliehal miestnosťou, zatiaľ čo on len s nemým prekvapením všetko pozoroval. Dobre vedel, že je svedkom niečoho abnormálneho, niečoho, čo musí byť rýchlo vysvetlené inak začne pochybovať o svojom zdravom rozume. Keď sa už chcel konečne spýtať, pohľad mu skĺzol na stred izby, kde sa koncentrovalo najviac detí, pomerne pokojne sediacich v kruhu.

V kruhu okolo ľudskej ženy možno tak v Rikových rokoch. Dlhé tmavé vlasy, bez možnosti rozlíšiť či sa jedná o odtieň čiernej alebo hnedej, jej klesali až po pás, padajúc po pramienkoch k lonu, kde zvierala veľkú knihu. Plné pery sa jej v pravidelnom rytme otvárali, vypúšťajúc slová príbehu, ktorý predčítala počúvajúcim deťom.

Ako náhle sa však dvere otvorili a zvuk postupne upútal pozornosť všetkých v izbe, stíchla aj ona, upriamiac svoj pohľad smerom k narušiteľom jej predčítania. Po nej sa do mĺkva pridali aj prihliadajúce deti, nasledované ostatnými.

,,Ocko...ocko...ocko!'' ozývalo sa stále dookola, pričom si Azel zmätene uvedomil, že hlas pochádza od všetkých detí, rôznych druhov a vekov. Všetky oslovenia smerovali k Zaffovi, ktorý sa široko usmial.

,,Konečne si späť...čo ten narušiteľ?'' opätovalo mu úsmev dievča, položiac knihu vedľa seba.

,,Čo myslíš?'' kývol vedľa seba na Rika, pomaly sa k nej priblížiac.

,,Dlho sme sa nevideli Rik...ani nedokážem vyjadriť vďaku, ktorú k tebe za minule cítim. Sme tvoji dlžníkom...žiadaj čo len chceš...hoci toho toľko nemáme, pokúsim sa to splatiť...'' otočila sa na Rika, priateľsky si ho premerajúc.

,,To nestojí za reč...'' odkývol svojim bežne odmeraným postojom, nedajúc najavo nič z hlbšie korenených emócií.

,,A kto je náš...hosť...?'' zapochybovala trochu pri pohľade na Azela, ktorý mal opäť chuť cúvnuť.

,,Jeho meno je Azel...Rikov priateľ...potrebuje na čas úkryt...'' vysvetlil.

,,Ah...rozumiem, vitaj u nás.'' usmiala sa na neho vrúcne, vyvolajúc v Azelovi zmiešané pocity.

,,Mamiii...ako skončil ten príbeh...'' začalo sa ozývať to málo deti, ktoré nepribehli k Zaffovi s Rikom, pevne zaujaté rozprávkou. Oni dvaja predsa neutečú, ale dej určite áno.

,,Mami?'' nerozumel opäť Azel, tento krát sa spýtajúc nahlas, čo si však uvedomil trochu neskoro.

Dievča prv trochu zmätene, nerozumejúc jeho prekvapenému tónu, sa po chvíli s porozumením zasmiala. ,,Ale nie...neboj...'' usmievala sa.

,,Vy predsa nemôžete byť...'' zapochyboval.

,,Som ich matkou...len nie biologickou...'' objasnila.

,,Obávam sa, že nerozumiem.'' pokýval hlavou.

Zaff rýchlo podíduc za dievča ju zozadu pevne objal. ,,Pre vysvetlenie. Ja a Tissa sa o ne staráme. Sú to siroty z ulíc alebo zajatci od rebelov, ktorých sa nám podarilo zachrániť. Vďaka môjmu spojeniu s organizáciou už po niekoľko rokov zabraňujeme vraždeniu nevinných detí. Sú ako naše vlastné, preto je v poriadku keď nás oslovujú otcom a matkou.'' pousmial sa, venujúc dievčaťu pusu na tvár.

Hoci malo toto objasnenie slúžiť k priblíženiu a vysvetleniu situácie, Azela to ešte väčšmi zmiatlo. Čo to malo znamenať? Nemal byť Zaff Rikovým priateľom? Prečo potom priamo pred ním bozkáva nejakú ženu? Prečo sa spoločne starajú o cudzie deti? S nevypovedanou otázkou sa pomaly pozrel na Rika, očakávajúc nejakú rekciu.