Ukáž mi svoje krídla

Symfónia bezpečia

Bolo to už desať minút od kedy ho Rik zanechal samého v izbe s uistením, že sa bez jeho povolenia dnu nikto nedostane. Nebol si jeho slovami istý, no prihliadnuc na kód, ktorý pri odchode zadával, z neho neistota trochu opadla, hoci stále vnímal značnú nervozitu.

Keď už mu nečinné sedenie začalo liezť na nervy na toľko, že si začal pokladať nepríjemné otázky o svojej budúcnosti, prudko frustráciou vstal. Možno sa už nevráti...možno ho tu zamkol a išiel pre ostatných, aby sa s ním ešte trochu pobavili...možno... Nie. Musí s tým prestať...negatívne myšlienky a strach je to posledné, čo teraz potrebuje. Ak sa chce odtiaľto dostať, musí si udržať jasnú myseľ.

Ako však na to, keď fixným faktom zostávalo, že jeho život závisí čisto na Rikových činoch? Nemohol opustiť izbu, nevedel v akej časti sveta sa nachádza, netušil, čo sa stalo s jeho domom alebo strýkom...bol totálne odkázaný na ľudskú vôľu.

Snažiac sa nemyslieť radšej na nič, upriamil svoj zrak na izbu neveľkých rozmerov, v ktorej bol uväznený.

Už prv si všimol, že mu nepríde ako miestnosť pre hostí, či miesto určené pre širšiu verejnosť. Skôr to pôsobilo ako súkromná izba ubytovne alebo iného zariadenie. Teraz keď už Azel vedel, že bol Rik členom Rebelskej organizácie, netrvalo mu dlho, kým si domyslel, že sa pravdepodobne nachádza v jeho niekdajšej izbe, ktorú počas rokov obýval.

Pomaly podíduc až ku dverám, sa o ne oprel chrbtom, preskúmajúc pohľadom každý jeden kútik miestnosti. Presne pred ním bol nočný stolček, pôsobiaci ako dva, vedľa ktorého bola z každej strany jedna železná posteľ avšak s nečakane pohodlným matracom.

Šedé steny, ktoré vyzerali pomerne pochmúrne, nedodávali celému výzoru veľmi na pozitivite. Chladná dlážka, tvorená tmavými parketami nebola ničím zaujímavá. Keď si to napokon zhrnul, tak tu nebolo nič, čo by niečo prezradilo o vlastníkovi izby.

Mohlo to byť tým, že to bolo dlhšie nedotknuté? Žeby to tu po Rikovom odchode znovu neosídlili? Nechali to voľné pre prípad, žeby sa vrátil? Na um mu prišlo množstvo možností pred tým, než sa pustil do pozornejšieho skúmania nábytku.

Okrem stolčeka tu bola ešte skriňa s policami, no jeho v tejto chvíli zaujal práve onen stolček vedľa postelí. Už pred tým si všimol nepravidelných rýh, trčiacich spoza neho a teraz keď sa trochu nahol, jemne ho odsunúc od stien, konečne uvidel ich pôvod.

Hlboké ryhy, vytesané do kamennej steny, dodávajúce celej miestnosti na niečom milom, drobnom a predsa značiacom, že to tu bolo obývané živými bytosťami. A hoci sa jednalo len o dve jednoduché písmená, on vedel, že to znamená niečo viac.

R a Z...dve iniciály, ktoré už pred tým videl. Na oných husiach, ktoré Rik vyhral v huslistickej súťaži proti Damienovi. Husle, ktoré mu nedal do rúk, na ktorých boli presne tie sté rytiny, ešte aj s krátkym venovaním, ktorému nepochopil.

V hlave sa mu začínali vynárať spojitosti medzi všetkým, čo mu kedy Rik o svojej minulosti povedal, iniciálami a súčasnosťou. Vravel mu...hoci len raz a nepriamo, no určite to priznal...fakt, že mal priateľa...žeby to "Z" patrilo jemu? Jeho spolubývajúcemu, ktorého si vážil aj ako niečo viac? Kde je vôbec teraz? Bolo možné, že sa mu niečo stalo?

Ako si pokladal tieto otázky, pohľad mu skĺzol nižšie, na menšiu rytinu, ktorá doteraz unikala jeho pozornosti. Aby ju dokázal prečítať musel sa zohnúť nižšie a prižmúriť zrak.

,,Všetko čo robím, má svoj dôvod...lebo aj keď mysle zabudnú, svet nezabudne...ty nezabudneš, ja nezabudnem.''

Veta, ktorá mu nedávala zmysel a napriek tomu mu prišla dojemná, ho pichla pri srdci niečím, čo by v inej situácii nazval žiarlivosťou. Aký len hlúpy dokáže byť?