Ukáž mi svoje krídla

Symfónia výčitiek

Ostrí vietor mu udieral do tváre, zahmlievajúc mu zorné pole. Drobné kvapôčky dažďa, ktoré vo svojej hustote a rýchlosti pôsobili takmer ako ostrie ihiel, mu narážali do celého tela. On však nespomalil. Nehľadiac na bolesť, ktorá mu vystreľovala do každého nervu, jeho nohy nezmenili tempo, jeho beh neustal.

V hlave takmer prázdno s jedinou myšlienkou na to, čo sa teraz deje s jeho pánom, ktorý by sa za normálnych okolností ihneď po zistení, že už miesto opustili, vrátil na ubytovňu. Niečo sa muselo stať...niečo, čo mu zabraňovalo v návrate. Už len pomyslenie na to, že ho nebodaj napadla šelma podobná tej, s ktorou prišiel nedávno do styku on...alebo na to, že sa predsa len stratil a teraz v tejto silnej búrke hľadá cestu naspäť...

To, čo však bolo skutočnosťou, mu ani len nenapadlo.

Keď napokon konečne vybehol na lúku, kde niekdajšie strávil posledných šesť hodín, neveril vlastným očiam. Studňa, ktorú pri odchode zakrývali, bola teraz jasne viditeľná...kryt, ktorým bola maskovaná akoby tam nikdy nebol.

V tej chvíli mu do mysle udrela skutočnosť tretej možnosti, ktorá ho doposiaľ nenapadla. Čo keď sa Azel prechádzal po priestore, hľadajúc ich spoločne so studňou a nevšimnúc si nebezpečie, napokon do nej nevedome spadol...čo by to znamenalo?

Nenachádzajúc čas na domýšľanie scenárov, sa rýchlejšie než doposiaľ rozbehol smerom k diere. Sekundy, počas ktorých sa jeho pohľad nakláňal až ku dnu, mu pripadal ako hodiny. Potom ho uvidel. Svojho pána...osobu, do ktorej sa zamiloval, ako sa roztrasene drží kraja studne. Vydýchol si. Žil...bol vystrašený, ale to bol len ďalší fakt, potvrdzujúci to, že je na žive.

,,Azel!'' zakričal, snažiac sa prehlušiť bubnovanie búrky. ,,Počuješ ma?! Si v poriadku?!'' kričal.

,,R-ri-rik...''vykoktal zo seba uplakane, pomaly vzhliadnuc na hor.

,,Hneď som u teba. Vydrž chvíľu, nájdem niečo, čím ťa vytiahnem...'' upokojil sa trochu keď začul jeho hlas.

,,NIE!!'' rázne zamietol. ,,Ne-neodchádzaj...n-nechoď nikam...p-prosím...ne-nechávaj ma tu samého...'' nariekal vydesene pod tou predstavou, žeby sa už Rik nebodaj nevrátil.

Ten mu venoval prekvapený pohľad. Bolo to horšie, než si myslel. Rozumel tomu, že je v šoku...ale žeby bola až tak vystrašený? Našiel ho, tak z čoho má ešte strach?

,,Dobre.'' prikývol napokon, vidiac, že je Azel na pokraji zrútenia.

Azel, ktorý si pod sľubom trochu vydýchol, sledoval, ako si Rik kľakol, prehodiac svoje nohy, cez okraj studne. Skôr než sa však stihol spýtať, čo má v pláne robiť, ucítil, ako hladina vody, neprestajne doplňujúca o kvapky dažďa, znova stúpla. V tejto chvíli mal vodu už nad bradu, čo mu veľmi nedopomáhalo k optimizmu.

Náhle ho prerušil prudký náraz, tesne vedľa seba. Žeby...? Sotva to stihol domyslieť, už na svojom tele ucítil teplé silné ruky svojho služobníka, ktorý pre neho práve skočil do tejto vražednej diery.

,,Č-čo to robíš?'' takmer sa potopil pod hladinu.

Rik na neho zadumane vzhliadol ,,Azel...ty nevieš plávať?'' prekvapil sa, vidiac, ako sa pri náhlom zodvihnutí vody jeho príchodom, takmer utopil.

Ten len jemne pokrútil hlavou a neprestajne vzlykajúc, sa ešte väčšmi pritisol ku okraju studne.

,,Chyť sa ma.'' priblížil sa k nemu, snažiac sa ho trochu upokojiť.

Azel sa však akoby odmetajúc pustiť stabilnej steny, znova pokrútil hlavou.

,,Ach.'' povzdychol si, jemne ho chytiac okolo pásu. Až teraz pocítil ako sa trasie. Vnímal tú zmes zimy a strachu, ktorá ho napĺňala.