Ukáž mi svoje krídla

Symfónia vlastníctva

Morel sa cez sledovací systém svojho nového ovládača bezducho díval do miestnosti, kde ležal Damien. Bolo skutočne prekvapením keď sa vedenie rozhodlo dočasné pridelenia zvrátiť do normálu a tak mu opäť poskytnúť plnú moc nad tým, nad kým ju aj chcel mať.

Následne mu dalo riadne zabrať, aby profesorov presvedčil, že len on sám je schopný svojho služobníka náležite potrestať tak, aby na to nezabudol...mal to však aj v skutočnosti v pláne? Čo to bolo vôbec za otázku...jasné, že mal. Tak prečo sa nedokázal doposiaľ pohnúť z miesta a vojsť do izby, ktorá mala im dvom náležať?

Nevedel si na nič odpovedať, no jedným si bol istý. Bolo tu ešte niečo, čo mu nenechalo pokojne myslieť a hoci by si to nepripustil, aj spávať. Otázka, týkajúca sa Azelovho vlastníctva, ktoré bolo hoci krátke, no aj tak mohlo zanechať nejaké stopy.

Čo keď vojde dnu a Damien k nemu nebude chovať žiadne známky rešpektu? Podľa rečí, ktoré za celý život napočúval dokázal Azel skrotiť svojimi spôsobmi hockoho behom niekoľkých hodín...čo keď to spravil aj teraz?

To by bol najhorší možný scenár, to, aby mu jeho rival ukradol majetok, ktorý sa mu konečne zapáčil, ako vhodný jeho voľnému času. Nikto nesmel siahnuť na to, čo bolo jeho, nezáležiac či išlo o rodinu alebo úplného cudzinca.

Vediac však, že kým nevojde, nezíska žiadne odpovede, konečne po niekoľkých ďalších minútach vstal. Urobiac pár krokov cez chodbu, vedúcu z obývačky priamo k izbe sa znova otočil. Uprel zrak priamo oproti, na Azelovu izbu, v ktorej práve teraz robil spoločnosť svojmu služobníkovi. Ostatne R-907 na tom skončilo najhoršie a hoci by ho v jeho stave pravdepodobne aj on nechal na pokoji, bol si istý, že mu Azel po prebudení ešte väčšmi znepríjemní život.

Nebolo divu, že vtedy vyhral pod takou disciplínou, akú musel v jeho domácnosti dodržiavať. Dokázal by aj on zaviesť režim, ktorým podľa všetkého viedol Azel svoje služobníctvo? Skutočne pochyboval.

Vyžíval sa síce v mučení, ale na rozdiel od neho nemal veľké sebaovládanie. Keď začal, neskončil až kým nebola obeť už takmer na hranici medzi životom a smrťou. Vzbudzoval strach, ale nie rešpekt...a to ho štvalo. Navyše dokázať skrotiť človeka z ulice behom tak krátkeho času? Nemožné...

Otočiac sa naspäť ku svojim dverám a vediac, že zistiť niečo z diania v Azelovej miestnosti nemá šancu minimálne kvôli zvukotesným stenám, vošiel dnu. Ako sa za ním dvere zatvorili ucítil narastajúce napätie. Damien, ktorý doteraz pokojne kvôli obviazanej hrudi ležal, sa prudko vystrel, vydajúc pod tým náhlym pohybom bolestivý ston.

Hoci nebol natoľko zranený, aby sa to dalo zrovnávať s Rikom, stále obdržal nepeknú ranu. Morel sa na neho pozorne zadíval, povšimnúc si v jeho očiach...strach. Znova len ten strach.

,,Pane..." začal opatrne.

,,Voláš má pánom aj keď máš slúžiť inému?" zasmial sa, sledujúc Damienov zmätený pohľad.

,,Keď som pod dozorom iného pána, prečo by ste prišli vy?" skúsil opatrne, vyslúžiac si pobavený Morelov smiech.

,,Dobrá dedukcia. Avšak tá ti pri objasňovaní tvojich prehreškov veľmi nepomôže.'' zvážnel.

,,Potrebovali sme pomoc.'' stíšil trochu hlas v snahe obhájiť svoje činy, vediac kam táto konverzácia mieri.

,,Rozkazy sú rozkazy, pravidlá sú pravidlá a ich porušenie nikdy neostane neodčinené.'' prehlásil, sledujúc, ako Damien nasucho prehltol.

,,Rozumiem, pane.'' povedal po chvíli, keď Morelove slová úplne doľahli k jeho ušiam, poskytnúc mu istotu toho, že trestu neujde.

,,Za normálnych okolností, by boli kvôli tvojmu činu všetci členovia skupiny verejne zbičovaní ako výstraha ostatným, ale prihliadnuc na situáciu a na to, že je jeden z vás v celku nepríjemnom stave, vedúci to zredukovali len na potrestanie jednotlivca, ktorý to spôsobil...teba.'' vysvetľoval pomaly, ani nevedno prečo si tak doprajúc čas na jeho vystrašenie.