Ukáž mi svoje krídla

Symfónia lúčenia

Azelov pohľad smeroval do stropu, rovnako, ako posledných pár hodín. Aj napriek tomu, že bol zavolaný k socializovaniu sa k zvyšku miestnej spoločnosti...nešiel. Nikomu z tých ľudí nedôveroval ani napriek faktu, že boli Rikovými priateľmi.

Chcel už konečne vypadnúť...ale kam? Čo sa vôbec stalo s jeho domom...kam sa podel jeho strýko? Zabili ho? Alebo nebodaj ešte žije v ich zajatí? Druhá možnosť bola určite horšia, bol si tým istý, keďže sám bral smrť ako lepšiu možnosť.

S hlbokým povzdychol sa prevalil na brucho, ponoriac svoju tvár do mäkkého vankúša. To teplo mu dodávalo pocit bezpečná od chvíle, čo Rik odišiel. Už nech sa vráti...počkať...vráti sa vôbec? Čo keď...

Hlavou mu za ten čas prebehlo mnoho myšlienok, no zakaždým to skončilo rovnako. Vráti sa...sľúbil to a on mu veril...Nevedel prečo, ale veril mu, cítil žeby mu neublížil, neopustil ho. A práve preto ho už chcel mať pri sebe.

Nepáčil sa mu fakt, že potrebuje ochranu, ale tak to proste bolo. V tomto kúte sveta, kde jeho druh nevládol, nebol ničím iným, než lovnou zverou. Vedel to a nemalo zmysel skrývať strach, ktorý v ňom táto predstava vzbudzovala.

Zo zadumania ho vytrhlo hlasné zaklopanie, upútajúce jeho pozornosť. Prekvapene sa pozrel tým smerom. Čo má robiť? Otvoriť...pozvať osobnú ďalej...skryť sa pod posteľ...

,,Ehmm..." začul z chodby. ,,Azel si tam?" spýtal sa ticho ženský hlas.

,,Á-áno..." prehlásil napokon, prudko sa posadiac.

Dvere sa pomaly otvorili a na prahu izby sa objavila Tissa, venujúca Azelovi spýtavý pohľad. Pýta sa ho snáď, či môže vstúpiť? Vo vlastnom dome?

,,Prečo si prišla?" spýtal sa ticho, naznačiac, aby vošla.

Tissa mu venovala jemný úsmev a zatvoriac za sebou dvere, k nemu podišla bližšie.

,,Neprišiel si na večeru...tak som ti ju priniesla." položila vedľa neho tácku s jedlom.

Azel si spomenul na to, ako mu jedno z detí prišli oznámiť že môže ísť do jedálne, načo slušne odmietol. Jednak nedôveroval miestnym osobám, jednak ich nechcel oberať o to málo, čo mali k dispozícii.

,,To si nemusela...nie som hladný." informoval ju, posadiac sa chrbtom o stenu.

,,Rik nebude nadšený, že sme ťa nechali hladného...aj keď z tvojej vlastnej vôle." usmiala sa. ,,Neprivádzajme mu starosti." snažila sa ho presvedčiť, aby niečo zjedol.

Azel napriek tomu, že od odchodu zo sídla nejedol, zmenil téma.

,,Aký máte s Rikom vôbec vzťah?" spýtal sa pomaly.

Tissa chvíľu zaváhala, kým mu poskytla odpoveď. ,,Sme priatelia."

,,Priatelia..." zadumal si sám pre seba.

,,Sme mu zaviazaný...ja som mu zaviazaná." dodala jemne s polo úsmevom.

,,Prečo?" zaváhal.

,,Lebo mi dovolil zaujať jeho miesto..." prehlásila.

,,Myslíš so Zaffom?" nenapadalo ho nič iné.

Odpoveďou mu bolo prikývnutie. ,,Muselo to byť ťažké."

,,Ako je možné, že..." nerozumel.

,,Že o tom viem?" zasmiala sa. ,,Každý kto mal aspoň nejaký styk s organizáciou o nich vedel. O deti sa starám celý život...vždy som bola s Rebelmi v nejakom spojení...len som pre nich nepracovala. Zachránili má, ale neostala som s nimi...ujala som sa tých mladších, ktorí boli primalí na vojakov alebo nechceli vstúpiť." objasnila.