Ukáž mi svoje krídla

Symfónia predohier

,,Haló...Azel?'' ozvalo sa z telefónu, ktorý mu už dva dni vyzváňal na stole. Zatiaľ, čo sa tomu doposiaľ vyhýbal, teraz bol pripravený zodvihnúť.

,,Počúvam...prečo mi voláš?'' spýtal sa.

,,Od piatku si sa nikde neukázal, tak ma napadlo či si sa náhodou nezľakol.'' ozval sa smiech, patriaci Morelovi na druhej strane linky.

,,Nemaj obavy. Riešil som určité rodinné záležitosti, no nič, čo by ohrozilo náš zajtrajší súboj. Ak je to všetko, rád by som tento rozhovor nepreťahoval.'' odbil ho.

,,Keď si dostal strach, povedz to otvorene.'' pokračoval v smiechu.

,,Zbohom, Morel.'' Azel bez opletačiek zložil.

Morel, stojaci pri telefóne vo svojom dome, len s povzdychom načúval pípaniu pri svojom uchu, značiace, že Azron na druhej strane hovor ukončil. Podráždene položiac slúchadlo naspäť na svoje miesto, si to mieril k miestnosti, kde už niekoľko dní ponechal Damiena v osamotení, cvičiť svoje schopnosti. Potom, čo prakticky rozrazil dvere, na čo mu jeho služobník venoval trochu plachý pohľad, sa s rukami na hrudi postavil ku stne.

,,Želáte si niečo, pane?'' spýtal sa pevným hlasom, hoci ho začínala pohlcovať vnútorná nervozita.

,,Ako ti ide tréning?'' zadíval sa na husle v jeho rukách.

,,Dobre, pane.'' odvetil krotko.

,,Dúfam, že si uvedomuješ, aký je zajtrajšok dôležitý. Nebude žiadna druhá šanca...rozumieš čo hovorím?'' venoval mu prísny pohľad.

,,Áno, pane.'' prikývol.

,,Ak ma sklameš, bude to to posledné, čo vo svojej kariére urobíš.'' zmenil svoj tón na výhražný. ,,Ani smrť nebude dostatočná. Urobíš jednu chybu, ktorá ma bude stáť povesť a ja sa uistím, že už nikdy nebudeš schopný vziať husle do rúk. Dolámem ti každý prst, každú kosť tvojich rúk, až kým z teba nebude obyčajný odpad. Rozumieš?''

..Áno, pane.'' zopakoval pevne, hoci sa vnútri triasol ako osika, pod náporom Morelových krutých slov.

Vedel, že to myslí vážne, vedel, že mu bude schopný vziať jedinú vec, pre ktorú žije. Husle a hra na ne bola v podstate to posledné, čo dávalo jeho životu aký taký zmysel. Bez nich nebude nič, bez nich nebude viac za nič stáť...dobre to vedel a práve preto si nedokázal pomôcť od strachu z toho, čo malo zajtra prísť.

***

,,Morel?'' spýtal sa Rik, ležiac na Azelovej posteli, ktorú mal nakázané až do rána obývať. Jeho pán sa očividne nestaral o možnosť situácie, žeby niekto vošiel alebo o vlastné nočné pohodlie.

,,Samozrejme...vždy si musí rypnúť.'' usmial a na neho. ,,Inak Rik...'' začal s jemnými pochybami.

,,Áno?'' chcel sa posadiť, čo napokon aj spravil.

,,Vravím, aby si ležal.'' zahriakol ho, tlačiac ho naspäť do vankúšov. ,,Ešte nie si úplne fit.''

,,Tak čo si chcel.'' povzdychol si rezignujúco.

,,Myslíš, že to zajtra zvládneš?'' venoval mu ľútostivý pohľad.

,,Prečo ma stále podceňuješ?'' spýtal sa. ,,Hral som už v horšom stave ako je toto.'' prehlásil rázne.

,,Ale keď sa niečo stane...'' začal, no Rik mu skočil do reči.

,,Ja viem...viem...viac nebudem užitočný...budeš ma musieť dať tvojmu otcovi, ktorý si zo mňa spraví osobného experimentálneho otroka...bla ba bla...myslíš, že to neviem?'' poznamenal.