Ukáž mi svoje krídla

Epilóg

Miestnosť predusená tichom, bola ozvučovaná len pravidelným klopkaním topánok o podlahu. Napätie, ktoré napĺňalo každý jej kút, doslova sálal z jediných dvoch osôb, sediacich pri jednej z jej stien. Obaja čakajúci na rovnaký okamžik...ani jeden nevediac, čo ďalej. Veď nie každý deň sa stáva, žeby žena spiaca s dvoma mužmi rodila dieťa, nevedno komu vôbec náleží.

Za bežných okolností by sa podobná záležitosť ani neriešila. Za okolností, kebyže sa jedná o normálnu ľudskú ženu, ktorú títo dvaja Azroni len hanebne využili. Avšak toto bolo iné. Alexandra pochádzajúca z experimentačného centra, ktoré jeden riadil a druhý pracovne navštevoval, nebola proste obyčajným ľudským odpadom, s akým sa doposiaľ stretli.

Táto žena bola silná, aj napriek tomu, že každý v jej situácii už priebojnosť stratil. Jej oči stále svietili životom, hoci dôvod pre neho už dávno stratila. Otvorene hovorila, aj keď na to nebola chvíľa a zároveň ku nikomu nechovala zášť. Bola proste ako svetielko uprostred temného centra, kde zaujala pozornosť dvoch Azronských mužov.

Možno by si niekto povedal, že chcela len využiť situáciu v prospech a dostať sa k úteku, no to by sa mýlil. Alexandra svet za stenami nikdy nepoznala, preto ani netušila, čo iné robiť. Dodávala akurát ducha sebe a ostatným s rovnakým osudom, čím zaujala nie jedného Azrona.

A potom sa nejako stalo, že ich profesionálny vzťah prerástol do niečoho viac. Ľudskej žene by nikdy nenapadlo, žeby sa dokázala úprimne zamilovať do jedného, nie ešte do dvoch Azronov zároveň. Avšak stalo sa a hoci obaja o sebe dlho nevedeli, pred pár mesiacmi to nebolo možné dlhšie skrývať. Zistili pravdu, no problém ktorý sa naskytol, už nemal tak jednoduchého riešenia.

Preto teraz obaja sedeli pred pôrodnou sálou ľudskej ženy, ktorá obom pobláznila hlavy...a hoci to vedeli, stále ju obaja bezpodmienečne milovali. Ani jednému z nich však nenapadlo stavať Alexandru na rovnakú pozíciu, akú mali Azorni...ani jeden nepomyslel, žeby sa dalo o ľuďoch rozmýšľať ako o bytostiach...preto ju čoskoro za človeka pokladať prestali. Stala sa niečím iným, čo nepatrilo ani do jednej rasy, hoci jej príslušnosť k ľudom bola očividná.

,,To dieťa je moje...'' prerušil napäté ticho belaso-vlasý muž, nespúšťajúc oči z podlahy, do ktorej sa posledné hodiny díval.

,,Len cez moju mŕtvolu.'' odbil ho tmavovlasý v rovnakej polohe, ako jeho sok.

,,Nezabúdaj, kto tu má väčšiu moc...nechceš s toho urobiť verejný škandál.'' dodal čerstvý správca zóny 37, ktorého právomoci boli v tejto chvíli skutočne vyššie, než tie jeho rivala.

Ten sa však len jemne zasmial a dodal. ,,Nezabúdaj, že experimentačné centrum patrí mne...všetko, čo sa v ňom stane, od Alexandry až po jej dieťa náleží mne.'' precedil pomedzi zuby.

,,To sa ešte uvidí...'' dodal, keď v tom sa dvere od sály otvorili a v nich sa objavila osoba v bielom.

Lekár oznamujúci, že je po pôrode však nemal ani možnosť dohovoriť, keď sa obaja muži už hrnuli na izbu, kde ležala ich milovaná. Každý z jednej strany sa na ňu nemo díval, neschopný slova. Je v poriadku? Ako všetko dopadlo? Kde je dieťa? Toľko otázok, na ktoré sa nezmohli. Držiac jej ruky, im v tejto chvíli stačilo, že môžu byť pri nej. Avšak jej oči stratili na svojom bežnom lesku. Stále hriali a usmievali sa, no akoby každou sekundou menej a menej.

,,Alexandra...'' prehlásili jednohlasne spýtavým hlasom, načo ich žena utíšila.

,,Na tento deň...som čakala dlho..'' hovorila pomaly, ticho a prerušovane, akoby jej každé slovo robilo problém. ,,Deň, keď zanechám odkaz...aby na mňa aspoň niekto nezabudol...''