Ukáž mi svoje krídla

Symfónia zvratov

,,To ťa tvoja nastávajúca nemôže prísť ani navštíviť?" venovala mu sklamaný pohľad, no vidiac, že z jej prítomnosti skutočne stratil slová, dodala. ,,Ach, čo s tebou...telefonovala som s tvojím otcom. Vravel, že na víkend odchádza, tak či ti nechcem robiť spoločnosť. Samozrejme som prijala." usmiala sa.

,,Môžeš konečne prestať s tým zasnúbením? Vravel som ti, že proti tebe nič nemám, no vziať si ťa nemienim." zdôraznil posledné slová, kráčajúc predsieňou hlbšie do sídla.

,,Len počkaj ako sa do mňa zamiluješ keď ochutnáš, čo som nám prichystala na obed?" ignorovala ako vždy jeho námietky.

,,Ty si varila?" prekvapil sa.

,,Za čo ma máš...samozrejme, že viem predsa variť." venovala mu ženský úsmev, hoci jediné čo spravila bolo to, že dala tunajšiemu služobníctvu recept a pokyny.

,,Ako myslíš." povzdychol si napokon, nie veľmi nadšený faktom, že s ňou má stráviť najbližšie dva dni.

,,Tak...teraz sa poberme ku stolu. S dnešnou školou si viac nerob starosti, tvoj otec to vybavil po tom, čo ti na moje želanie zavolal." viedla ich do jedálne.

,,Prečo si ma vôbec volala? Nepočkalo by to dokonca? Viem, že ty máš čisto súkromné hodiny genetického oboru, no ja mám stále nejakú školskú dochádzku." zahundral.

,,Ale choď...veď tam aj tak nič podstatné nie je...proste len miesto na zabitie denného času." prehlásila pravdivo.

,,Ale aj tak..." snažil sa ešte namietať, keď už však usadal k stolu.

Rik, kráčajúci celý čas za ním, si neprestajne uvedomoval miereného odporu zo strany Lorei, ktorá k nemu očividne chovala väčšiu zášť, než si bol pôvodne myslel. Jej občasné pohľady boli sťa by ho chcela vymazať z povrchu zemského...hoci boli teoreticky skôr vo vzduchu.

,,Ako inak rodičia?'' prešiel na typicky odmernú tému po tom, čo im služobníctvo donieslo občerstvenie.

,,Poznáš to...matka nie je šťastná, že sa zameriavam čisto na mutovanie génov, no otec vravel, že príjme hocičo, čo sa rozhodnem robiť. Moja zbierka sa pomaly rozrastá...o chvíľu zariadim dobu pokroku, kde sa bude len za pomoci odberu krvi dať zistiť na čo je človek predurčený.'' zasmiala sa.

,,Teší ma, že sa darí, pozdravuj potom doma.'' prehodil, uznávajúc, že jedlo pred ním je skutočne dobé.

,,Samozrejme. To má privádza k menšej prosbe.'' položila na chvíľu príbor.

,,Čo potrebuješ?'' venoval jej spýtavý pohľad.

,,Ľudí skúmam už dlho. Videla som už všelijaké druhy, no niečo ma stále trápi. Tak geneticky nadaného tanečníka, akého tu máš ty, som doposiaľ nenašla.'' začala.

,,Ak smeruješ k tomu, čo si myslím, tak ti ho nedám.'' odmietol rázne.

,,Nepotrebujem, aby si mi ho dal. Potrebovala by som len trochu jeho krvi na výskum.'' prehlásila prosebne s úsmevom.

,,Čo mám s tebou robiť.'' povzdychol si. ,,Poskytnem ti ju. No len v prípade, že mi zaručíš jeho bezpečie.'' prehlásil.

,,Ale samozrejme. O nič nejde. Šanca na hrozbu je úplne zanedbateľná.'' usmiala sa, pokračujúc v jedle.

Rik, počúvajúc v tichu rozhovor, musel priznať, že nebol jej návrhom dva krát nadšený. Nie, žeby mu robil malý odber krvi veľké starosti, no tón, ktorým o tom hovorila a pohľad, ktorý to celé doprevádzal, mu navrávala, že má niečo za lubom. Nemôžuc však namietať, mu neostávalo nič iné, než si po večeri poslušne sadnúť a nechať ju robiť si s ním, čo len chce.