Ukáž mi svoje krídla

Symfónia odpočinku

Morel otrávene kráčal chodbami svojho sídla, rozmýšľajúc, čo je dôvodom jeho cesty. Samozrejme, že si bol vedomí otcovho zavolania, no o príčine či témate, ktorý s ním chcel rozoberať nemal tušenia. Bolo niečo okolo desiatej ráno a on mal v pláne užiť si deň naplno...v jednej miestnosti s jednou osobou... Odkedy sa pre neho deň využitý na 100% stal práve týmto? Netušil, či to bolo až po príchode z campu alebo ešte na ňom, no jednak sa to už nezmenilo...a on po to ani netúžil.

Z myšlienkou priania o rýchlom návrate do svojej izby k hlavnému programu so zaklopaním vošiel do otcovej pracovne, kde sa mu naskytol pohľad na tmavovlasého muža, sediaceho za kôpkou papierov, na ktorého tvári hral napoly vážny, napoly otrávený výraz. Samozrejme pracovať aj v dobu, keď väčšina jeho rasy slávila dni voľna nebolo niečo súce k radosti. Avšak prihliadnuc na fakt, že sa jednalo o osobné rozhodnutie jeho otca, nebolo dôvodu, prečo k nemu cítiť sympatie.

Aj on mal byť dnes niekde úplne inde, no namiesto toho ostal doma...rovnako ako každý rok počas tohto obdobia. Štvor dňové prípravy k najväčšiemu festivalu, plus samotná jeho oslava v posledný deň sa vyznačovali uvoľnením z práce a vyučovaní po celej Zemi.

Teda minimálne z časti. Policajné zložky, zdravotníci, či učitelia túto výhodu nemali. Dokonca aj samotní študenti chodievali na výlety do centra miest, kde si užívali príprav a osláv. On však nie...nikdy.

Jeho rodina tieto dni neuznávala. Niečo na počesť boha, ktorého 99.9% Azronskej populácie vzývalo ako najvyššieho a absolútneho, pre neho nebolo ničím, rovnako ako samotný vládca. Nevedel prečo, nevedel z akého dôvodu ho otec vždy viedol k tomuto záveru, no tak to proste bolo. Samozrejme, že o jeho náboženských myšlienkach nikto nevedel. To by pravdepodobne neskončilo najlepšie ako pre neho, tak aj pre jeho rodinu, ktorá bola v tomto za jedno.

Preto jeho otec namiesto odpočinku už len zo zvyku a zásad pracoval aj v tento deň, hoci v pohodlí domova.

,,Volal si ma otec.'' bola to skôr dedukcia, než otázka.

,,Ah...Morel, áno volal.'' prikývol, položiac papiere na stôl, pokynúc mu rukou, aby podišiel bližšie.

,,Čo odo mňa potrebuješ?'' spýtal sa.

,,Privolal som ťa sem kvôli jednej dôležitej veci, ktorú sa mi dlhšej nechce riešiť.'' prehlásil. ,,Dnes som sa zbavil jedného môjho služobníka. Stratený prípad, proste na nervy človek, ktorý si nezaslúži nič viac, než čo som mu doprial.'' vysvetlil.

,,A čo to má čo robiť so mnou?'' dodal so všetkou úctou.

,,K tomu sa dostanem. Je tu totiž možnosť, že sa z nejakého dôvodu do sídla navráti. Pravdepodobnosť je skutočne mizivá, no stále tu je. V tom prípade s ním však už nechcem mať nič spoločné. Preto pripadne tebe. Potrestaj ho, zabi alebo kľudne aj predaj...jednoducho si ho privlastni a rob, čo sám uznáš za vhodné.'' informoval ho.

,,Čo je zač?'' zaujímal sa Morel, tak nejak tušiac, že sa tomuto prideleniu nevyhne.

,,Podľa papierov prvotriedny zlodej, ktorý však nezvládol mnou pridelenú úlohu.'' zostručnil. ,,Rozhodol som sa ho využiť aspoň ako výsmešný odkaz s istotou, že to bude dostatočné. Avšak stať sa môže všeličo, keďže osoba, ktorej je určený, je nepredvídateľná. Preto keď sa náhodou vráti...potrestáš ho sám a následne začleníš do svojho služobníctva.'' dodal.

Morel si v duchu zhlboka povzdychol. Nie žeby mu to robilo problém, predsa len vlastnil mnoho ľudí, ktorých sotva videl, no aj tak. Prečo by mal trestať niekoho, kto sa previnil proti jeho otcovi? Nebolo to tak, žeby nový pán preberal hnev toho predchádzajúceho...