Ukáž mi svoje krídla

Symfónia dotyku

,,V poriadku... povolenie overené.'' prehlásil jeden z ochrankárov, strážiacich vstup na stanicu.

,,Vďaka.'' prehlásil sebaisto Azel po tom, čo bolo jeho autu uvoľnená cesta.

Úprimne povedané nevedel, čo má presne v pláne po tom, čo sa dostaví do miestnosti, kde sa mal jeho strýko nachádzať. Po pravde netušil, ani či ešte niečo vykonať stihne. Avšak tá druhá, hrošia možnosť neprechádzala do úvahy, a tak nad ňou radšej ani nepremýšľala.

,,Kde nájdem zajatých ľudí?'' spýtal sa Morel, kráčajúc spoločne so svojim rivalom k vchodu po tom, čo mu došlo, že sa ich cesty rozdelia.

,,Keď chceš ísť na istotu, tak nájdi riadiacu miestnosť. V tejto chvíli je zber a výsluch natoľko aktívny, žeby v nej malo byť minimum stráži...keď vôbec. Na kamerách uvidíš, kde sa čo nachádza. Je len na tebe, ako budeš pokračovať.'' prehlásil, vojdúc sebavedome dnu, akoby si ani nevšimnúc kontroly, ktorá bola o jeho príchode informovaná.

Doposiaľ sa nikto nepozastavil nad tým, že so sebou priviezol osobu na viac, čo ho ostatne ani neprekvapovalo. Predsa len bol tým, kým bol, čiže k svojim činom musel mať dôvod, ktorý nemal náležať na poznanie každému.

,,Vďaka...'' premohol sa napokon Morel, keď sa dostali zo zorného poľa najbližšej hliadky, poberúc sa smerom, ktorý mu Azel ukázal.

Nevnímajúc viac, že sa úplne oddelili, kráčal po dlhej chodbe, obzerajúc si nápisy na dverách. Prv ho prekvapilo, že počas svojej chôdze nikoho nezazrel, čo si pôvodne myslel, že bude jeho najväčším problémom. Potom si však spomenul na Azelove slová. Očividne boli všetci priveľmi zamestnaní na to, aby sa len tak bezcieľne potulovali stanicou. Obhliadajúc každé jedny dvere mu pohľad napokon konečne zastavil na veľkých železných, vysúvateľných do jednej strany s čiernym nápisom, ktorý hľadal.

Potešilo ho, že pri vstupe nezazrel žiaden terminál pre zadanie kódu, či hesla, ktoré nepoznal, na čo sa k dverám opatrne priblížil. Keď sa po chvíli samé odsunuli, umožniac mu vstup, už už očakával, že všetko pôjde hladko. Koľký šok, keď v rohu dverí, pri ktorom stál, zazrel tieň osoby, vychádzajúcej zvnútra na chodbu.

Len tak, že stihol zaliezť medzi široké pánty najbližších výčnelkov, keď muž z miestnosti vyšiel. Pomerne vyľakane predychávajúc fakt, že bol skoro zazretý, si uvedomil, že musí byť väčšmi na pozore. Počúvajúc, ako sa mrmlot očividne unudeného Azrona pomaly vzdiaľuje, sa napokon opäť navrátil ku dverám, do ktorých tento krát aj opatrne vošiel. Hoci Azel nemal tak úplne pravdu, takmer mu to vyšlo. Až na Azrona, ktorý práve opustil miestnosť, sa na hliadke nikto nezdržiaval.

Morel nevediac, koľko môže mať tak času, kým sa chlap vráti, rýchlo upriamil pohľad pred seba, na množstvo svietiacich obrazoviek. Premietaný obraz z parkoviska, na ktorom zazrel ich vznášadlo, z recepcie, okolo ktorej nedávno prešli a množstva iných kútov, ho však nezaujímal. Až keď napokon pomedzi to množstvo nepotrebností zazrel tri obrazovky, poskytujúce pohľad z rôznych uhlov prakticky na ten istý cieľ...vedel, že našiel čo hľadal.

Podľa všetkého sa veľká hala s celou a základným vybavením pre hromadný výsluch viacerých osôb nachádzala priamo pod ním. Avšak až teraz si plne uvedomil vážnosť situácie. Zatvorená cela...ľudia v obojkoch..ako mienil Damiena oslobodiť?

Potreboval niečo...niečo, čo by od neho odpútalo pozornosť...ale čo?

Náhle si uvedomiac, kde sa nachádza, sa mu na tvári usídlil široký úsmev. Chaos...chaos bolo to, čo v tejto situácii využije najlepšie. Pozorne si obzrúc množstvo tlačítiek pod obrazovkami vedel, ako ho spôsobiť. Predsa len, čo môže vyvolať väčšiu paniku, než masový útek väzňov...navyše rebelov, ktorí sa bez svojich obojkov utrhnú z kontroly?