Ukáž mi svoje krídla

Symfónia kriku

Ani nevedel ako to dokázal. Matne si pamätal na ostrú bolesť, keď sa mu hrany skál zabodávali pod kožu...keď svojou krvou farbil chladný kameň, tvoriaci záchytné body. Nebolo ľahké nájsť cestu, určenú k zostupu, keď sa tá jediná priamo pred ním zrútila. Preto hneď ako objavil úsek, kde útes pod ním nebol tvorený pravouhlým klesaním, využil príležitosť.

Čo sa horolezectva týkalo, skúseností už pár mal, no doposiaľ ho ešte nikdy netlačil čas tak, ako tomu bolo teraz. Nebolo isté, ako dlho úzka podpora pod Damienovými nohami vydrží...nemohol vedieť, ako dlho si ponechá zdravé myslenie. Preto sa snažil postupovať čo najrýchlejšie, nehľadiac na zadanie úlohy, nie to ešte na to, že mu nedávno k vrcholu chýbal skutočne kúsok.

Keď napokon ucítil pod nohami pevný základ pôdy, okamžite sa rozbehol smerom kde mal prebiehať dnešný výskum. Ignoroval únavu, čo bolo ostatne jedným z dôvodom prečo sa mu skaly podarilo zísť tak rýchlo. Nespomaľujúc tempo, sa čoskoro dostal k cieľu. Až teraz mu však došlo, že nič nemusí ísť tak, ako mal v pláne. Z podialia tmy lesa sledujúc Azronských študentov, v skupinkách sa obšmietajúcich okolo pridelených zvierat, mu pohľad skĺzol na tú Azelovu.

V duchu si vydýchol pri tom uvedomení, že sú pomerne blízko. Vedúci už určite zistili, že sa oddelili z určenej pozície, no teraz nebolo času strachovať sa o seba. Nenápadne sa priblížiac ku svojim pánom, zaujal ich pozornosť.

,,Pane..." podišiel pomaly k Morelovi, ktorého konanie malo byť teraz prioritou.

,,Čo ty tu robíš?!" začal sa obzerať, dúfajúc, že ho nikto nezazrel. Nemal záujem o zbytočné problémy, ktoré mu mohla Rikova neposlušnosť spôsobiť.

Azel, stojaci opodiaľ čoskoro zaznamenal jeho prítomnosť, venujúc mu zmätený pohľad.

,,A kde je...?" uvedomil si Morel, že niekto chýba.

,,Preto som tu..." prehlásil ticho Rik, snažiac sa neupútať pozornosť nikoho ďalšieho. Dúfajúc v to, že sa teóriou o Damienovi s Morelom nemýli, započal stručne vysvetľovanie.

***
Nevedel koľko času ubehlo od Rikovho odchodu, nevedel ani to, či vôbec ešte žije alebo či svoj sľub dodrží. Telo sa mu triaslo pod chladom vetra a strachom pri pohľade nadol. Hoci sa tomu snažil vyhýbať, čoskoro zistil, že držať oči zatvorené je príliš nebezpečne.

V tejto chvíli sa zameriaval na úzke prúžky krvi, stekajúce od jeho rúk po ostrom kameni. Bolo pozoruhodné koľko toho dokázali napáchať tak drobné ranky, no keďže vďaka strachu necítil ani najmenšiu bolesť, nerobilo mu problém ešte väčšmi svoje telo pritlačiť na hrany skál.

Snažil sa nestrácať zdravý rozum, no fakt, že mohol pri najmenšom pohybe do zlej strany skončiť v hlbokom priestore za sebou, mu veľmi nepomáhal. Kebyže sa prekonaním svojho strachú na chvíľu zadíval nadol, možno by si bol schopný všimnúť modro-vlasej postavy, ktorá horu sledovala.

Morel, ktorý ihneď po Rikovom hlásení zamieril k skalám, nehľadiac na to, že podľa pravidiel za neho zodpovedal Azel, bol už v tejto chvíli plne rozhodnutý konať. Rik, ktorý ho sprevádzal, mu poskytol informácie o presnej Damienovej polohe a následne odišiel na jeho rozkaz sám splniť zadanú úlohu.

Azel, ktorý ostal pri výskume, by asi neschválil, že mu ho tam poslal aj napriek jasnému ohrozeniu, no keď zadanie nesplnia, bude to pre nich zlé tak, či tak. Hoci Rik na otázku o jeho schopnosti zvládnuť to, prikývol a Morelovi ostalo len jediné a to veriť, že mu po jeho smrti Azel Damiena nezavraždí ako odplatu, teraz sa väčšmi zaujímal o vlastnú cestu nahor.

Rika zanechal pri druhej strane skál, kde to podľa jeho slov bolo najmiernejšie, zatiaľ čo sa on sám premiestnil ku strmému úseku nad ktorým mal byť Damien uväznený. Ani chvíľu nerozmýšľal nad tým, žeby nebodaj liezol ručné. Však načo by ho príroda obdarila krídlami kebyže to ani nevyužije? Jediná otázka, ktorú si pokladal bola na to, či to vo svojej uniformy zvládne. S látkou na krídlach sa nelietalo najjednoduchšie, nie to ešte so záťažou, ktorú mal po nájdení zniesť dolu.