Ukáž mi svoje krídla

Symfónia rozhodnutí

Keď sa vo svojich spomienkach z hocakých dôvodov rozhodol vrátiť na miesto svojho pobytu po smrti rodičov, vždy sa mu k nemu vzťahovalo len jedno slovo...maximálne niekoľko synoným či slovných spojení. Temné, kruté, nepríjemné...

Preto keď sa mu v tomto sne vybavila predstava z minulosti, sídlo jeho nového pobytu vyzeralo presne ako ich stelesnenie. Tmavá aura, chladná akoby srdce i myseľ zvierajúca atmosféra. A uprostred všetkého stála ona. Dievča, len o pár rokov staršie od neho, zastávajúce post jeho paní. Stačil len jeden pohľad do jej škodoradostných očí a naskočili mu zimomriavky.

Nech už sa jednalo o jeho detské alebo terajšie ja, podvedomého odporu a strachu z tejto už mŕtvej osoby sa nikdy nedokázal zbaviť. Počas dlhoročného pobytu v jej službách sa priučil mnohému.

Že plač nad stratou rodiny alebo hocčoho, čo ho len mohlo vyvolať sú neodpustiteľné a otravné. Že nočné výkriky z opakujúcich sa nočných môr nikoho nezaujímajú a len všetkých dráždia. Že prejav bolesti, slabosti a strachu je príliš živý na to, aby ich mohol prejavovať.

Jeho paní nepovažovala ľudí za bytosti. Pokladala ich za bábky, vytvorené len k dokonalému plneniu jej príkazov a prianí. Okrem Rika sa v jej domácnosti bežne vystriedalo aj počas týždňa viacero úbožiakov, neschopných prispôsobiť sa jej metódam a požiadavkám. Rik však vedel, že neprispôsobenie sa znamená smrť. A tej sa bál...teda aspoň na začiatku.

Trvalo asi štyri tvrdé tresty kým si plne uvedomil, že mu emócie nie sú súdené, že sa ich musí zbaviť. A trvalo ešte mnoho jaziev, kým konečne prišiel na to, ako výsledku dosiahnuť. Potlačiť emócie nebolo až také ťažké. Stačilo presunúť do úzadia všetky bolestivé spomienky a sústrediť sa na prežitie. Avšak ako postupovať, keď vašej paní vadia všetky prejavy slabosti, medzi ktoré patrí aj strach, nevynímajúc strach zo smrti?

Odpoveď bola rovnaká, ako všetky predchádzajúce. Bolo nutné zbaviť sa ho. Zbaviť sa strachu z neznámeho konca. Zvyčajne pre väčšinu živých tvorov nemožná úloha, sa však pre Rika stala čoskoro reálnou. Asi rok na to, čo zažil svoj prvý stret so smrťou, prvú jej vyhrážku, zazrel prvú skutočnú mláku krvi a sparil po prvý krát chladné telo osoby, ktorá už viac nevstane, mu došlo, že je jeho strach iracionálny.

Smrť bola braná ako koniec...koniec života. Len ten kto ho žil, sa jej mohol obávať. Vzhľadom na to, že jemu ten jeho ako život nepripadal, si čoskoro uvedomil, že báť sa jeho konca nemá zmysel. Tak si ho prestal vážiť, tak sa z neho stala dokonalá bábka Azronky, ktorá však spokojnosti nikdy nedosiahla.

Každý ma svoj limit a ten jeho bol taktiež jasne daný. Zbavil sa emócií, zbavil sa najväčšieho strachu, no ľudskej slabosti sa zbaviť nedokázal. Jeho telo malo svoje medze, no to bolo zložité na vysvetlenie niekomu, kto ľudí za živé tvory nepokladal. Slabosť tela bola braná ako slabosť duše a jeho život, nehodný ani tohto názvu, nemilosrdne pokračoval ďalej.

***

Morel panikáril. Nebolo to len tým, že látka, ktorou oddelil krvácajúce mladíkovo telo od sedačiek, sa začínala preukazovať ako nedostatočná, ale hlavne faktom, že na parkovisku svojho sídla nevidel otcovo auto. Čoskoro po vtrhnutí do domu zistil, že v ňom nie je, na čo sa panika ešte strojnásobila po vydedukovaní, že prišiel neskoro.

Nikto zo sluhov samozrejme nechápal jeho pohoršeniu a hnevu nad tým, že nechali Damien jednoducho odviezť policajnými zložkami preč, nie to ešte výlev nadávok smerovaným k jeho otcovi na to, že ich nezastavil. V návale hnevu takmer zabudol na chlapca v bezvedomí, o ktorého sa mal postarať.

Ani sa nim priveľmi nezaoberajúc len tak medzi vírom všelijakých myšlienkach predal mladíka do rúk ošetrovateľa, znova sa zahĺbiac do hlavného problému.