Ukáž mi svoje krídla

Symfónia stavby

Bolo presne trištvrte na osem, keď sa na mieste stretu pri jednom z väčších vznášadiel začali schádzať študenti so svojimi novými spoločníkmi. Minulú noc takmer každý využil na bližšie zoznámenie, vyhrážky a iné spôsoby príprav pre nadchádzajúce dni.

Rik stojaci pri jednom z vchodov do vozidla, spoločné so svojím dočasným majiteľom mal pocit, že každou chvíľou zaspí. Nestávalo sa často, žeby ho únava tak ľahko skolila, no ani to, čo bol včera nútený robiť nebolo každodenným kafé.

Napriek tomu ako zdvorilo mu Edler povedal, že ho nebude zbytočne trápiť, sotva dozneli jeho slová, hneď mu dal prvý rozkaz. Keď mu prv tvrdil, že chce vidieť umenie, schopné očariť aj Azrona Azelovho postavenia, navrával si, že mu snáď bude nakázané zahrať pár piesní...určite nečakal, že bude nútený ostať po celú noc v jeho izbe a neprestajne vyhrávať pokojné skladby pre jeho kľudný spánok.

Keď sa ráno Edler prebral, nútiac ho pokračovať, až kým nevykonal svoje ranné hygienické povinnosti, myslel si, že dostane do rúk kŕče. V tejto chvíli mal pri každom pohybe pocit, že mu vybuchnú svaly, no jediným šťastím bolo, že za svojho života zažil už omnoho horšie rozkazy, s ktorými sa tento dal len sotva zrovnávať.

Edler sa napriek všetkému tváril akoby o nič nešlo, akoby bola deväť hodinová hra na husle niečím, čím vôbec nespochybnil svoje slová toho, že ho nemieni cieľavedome sabotovať. Našťastie nemohol povedať, žeby ho to dostalo do prekvapenia, vzhľadom na to, že ho život naučil očakávať vždy to najhoršie, prípadne byť potom dobre prekvapený niečím lepším.

Letmo pozrel na svojho terajšieho pána, ktorý skúmajúc okolie, hľadal zvyšných členov svojej skupiny. Jedného s nadšením...druhého s odporom, dúfajúc, že vôbec nepríde. Na prekvapenie všetkých prítomných, sa ani nie behom dvoch minút dostavili...obaja spolu.

Azel, ktorý nerozumel ako je možné, že sa ho Morel snaží nenápadne držať, pripisoval zásluhu Damienovi, ktorý bol v očiach jeho skutočného pána viac než v ohrození. Nezazlieval mu to, keďže on sám by v opačnom prípade robil to isté, no napriek tomu sa nemohol zbaviť pocitu, že na tom jednoducho niečo nehrá. Prečo sa Morel tak veľmi zaujímal o človeka, ktorý mu jednak spôsobil verejnú potupu, jednak bol proste členom rasy, ktorou opovrhoval?

Zatiaľ, čo si Azel lámal hlavu nad myšlienkovými pochodmi svojho nepriateľa, Morel snáď až nápadne sledoval Damiena. Nevyzeralo to, žeby mu zatiaľ niečo bolo, no zdanie môže predsa klamať.

,,Konečne...už sú takmer všetci zadelený vnútri." kývol na vozidlo, pripomínajúce autobus niekdajšieho ľudstva. Len bol omnoho modernejšie vybavený, doplnený o vznášací pohon.

,,Prestaň sa sťažovať. Buď rád, že som sem vôbec došiel." vyjadril Morel svoju nechuť k rozdeleniu.

Skôr než stihol Edler reagovať, ozval sa nový hlas. ,,Skupina 17...nastúpite už láskavo dnu."

Všetci traja bez slova prešli ku vstupu, zaradiac sa na svoje miesta. Zavládlo dlhé ticho, ktoré malo mať trvania po celú dobu cesty. Traja Azroni a ich služobníci, ktorý by si vo dvojiciach mali čo povedať, náhle nenachádzali slova, schopného spojiť šesť iných myslí.

Nie že by vôbec niekto z nich chcel...

***
Pod sklenenými oknami vozidla rýchlosťou, akou len dokázal tento autobus v nižšom pásme ísť, utekala krajina spustošenej Zeme. Dobre...bolo to už pár hodín od toho, čo sa pevnina zmenila na pokojné more, no to nič nemenilo na zvedavých pohľadoch Azronov so zriedkavou možnosťou uzrieť terén, ktorý sami pred dvoma storočiami zničili.