Hneď na ďalšie ráno som sedel vo svojej vlastnej kancelárii. Pozorne som načúval otca, čo mi hovorí. Praktický to boli ľahké veci. Bol som ich grafikom. Mal som na starosť zákazky, ktoré si ľudia vyžiadali.
Otec mi dal zopár prác, na ktoré som mal dva týždne.
„Stačí to len spraviť, hej?" Uisťoval som sa, nech v tom mám jasno.
„Hej, potom to len mne odovzdáš alebo Eirikovi Stonovi."
Eirik Stone bol otcov bratranec. Bol jeho nadriadený. Vždy som ho videl zriedka. Nikdy k nám neprišiel na návštevu. My sme chodievali k ním, vždy keď sa robili veľké rodinné oslavy, tak sme boli na ne pozvaný. Bol to starší muž ako môj otec. Mal hlave šediny a menšiu plešinku. Vždy bol dokonalo upravený. Na očiach mal okuliare, ktoré nebolí nápadne. Ich rám bol tenký ako prútik.
„Fajn." Zamrmlal som.
Otec mi dal podklady, rovnaký mi dal aj papier, kde bolo všetko do podrobne napísané ako si to želá zákazník.
„Ak by boli nejaké nezrovnalosti, obrať sa na mňa."
„Fajn."
„A aby som nezabudol. Zajtra k nám príde modelka nafotiť svoje fotky. A ty ich budeš upravovať. Potrebuje ich do svojho portfólia." Dodal otec.
„Fajn." Čo iné som mal povedať. Mám veľa práce.
Ešte chvíľu sa na mňa díval. Mal som z neho zvláštny pocit. Neveril mi?
Svoje myšlienky som zahnal. Pozrel som do papierov, aby som vedel s čím začnem. Ako prvé som uvidel leták na pizzu. Majiteľka tohto podniku si praje na obálke letáka ženu, ktorá drží v ruke pizzu. Dokonca som tam mal vypísané názvy pízz a k tomu aj ceny. Aj nejaké zľavy a podobné veci.
„Tak s tebou začneme." Zahundral som si sám pre seba.
Zapol som si pracovný počítať s tým, že si idem pozrieť inšpirácie, aby som sa mohol od toho odpichnúť.
„Och, prepáčte, že som takto vtrhla ale váš otec posiela ďalšie podklady." Usmiala sa na mňa žena, ktorá mohla byť staršia o takých päť rokov.
Bola veľmi pekne upravená. Vlasy mala sčesané dozadu, čím jej vynikli hnedé oči. Na perách jej zdobil široký úsmev, ktorý bol už nacvičený. Nebol to ten z tých úprimných. No i tak som sa na ňu usmial.
Celým telom vošla dnu. Mala vysoké čierne topánky na opätku, čo jej nohy len predĺžili. Mala na sebe oblečenú červenú sukňu a bielu blúzku s hlbokým výstrihom. Nechtiac mi tam moje očí zabehli. Preglgol som a pozrel jej do tmavých očí.
„To je v poriadku, slečna?" Čakal som, kým sa mi predstavy. Nemala pripnutú menovku.
Položila papiere na stôl. Teraz sa na mňa úprimne usmiala. „Volám sa Graciela Vrableová."
„Slečna Vrableová."
Zachichotala sa. "Mladý pán Stone. Slečnou onedlho nebudem." Vystrčila svoju ruku, kde jej na prstenníku trónil veľký červený rubín v tvare srdiečka.
Musela byť čerstvo zasnúbená, pretože ako ukázala svoju ruku, všimol som tie najväčšie iskričky v očiach aké dlho som nevidel.
„Tak to gratulujem." Zdvorilo som odvetil.
„Ďakujem." Pozrela na svoju ruku a potom na mňa. „Tak ja už vlastne pôjdem." Ukázala na dvere, či sa jej snubný prsteň zatrblietal.
Prikývol som. To už sa mi stratila z dohľadu.
Po štyroch hodinách som cítil ako má začínajú páliť očí. Úplne som zabudol na moje okuliare. Ani som si to neuvedomil, že som si ich nevzal so sebou.
Nechal som svoju prácu rozrobenú. Postavil som sa, že sa tu trochu viacej poobzerám.
Prechádzal som po prázdnej chodbe, kde bolo pusté ticho. Chodba sa mi zdala veľmi dlhá a úzka. Všimol som si , že na každých dverách boli menovky ľudí, ktorých pracovná patrila. Jednu z nich som našiel aj môjho otca. Ani ma nenapadlo sa u neho zastaviť. Pokračoval som ďalej.
„Mladý pán Stone." Ozvala sa žena, ktorá bola čerstvo zasnúbená.
Zastavil som sa u nej. Bola to recepčná.
„Hľadáte niekoho?" S úsmevom na perách sa ma opýtala, ako ma videla dlho stať a obzerať si to tu.
„Snažím sa tu nejako zorientovať. Ešte som nemal tú príležitosť." Môj otec ma hneď zatvoril do pracovne, ktorá bola moja. Nedal mi priestor si to tu poobzerať. Zrejme majú naponáhlo.
Už išla niečo povedať, keď tu ju predbehol môj strýko, teda môj šéf.
„Vás som hľadal." Nezabudol ma osloviť formálne.
Obzrel som si ho. Stále mal rovnaké okuliare, ktoré nosieval. Mal na sebe šitý oblek s perfektné doladenými hodinkami. Sála z neho samá elegancia.
„Poďte." Rukou ukázal, aby som ho nasledoval.
Obaja sme odišli do jeho kancelárie. Sadli sme si za pracovný stôl. Strýko si položil ruky na stôl. Zahľadel sa mi do očí a potom spustil. "Ak sa vám bude dariť, čo dúfam, tak sa ti aj navýši plat. Tvoj otec spomenul, že si veľmi šikovný. A ja mu verím. Ešte pani Vrableová ti donesie zmluvu. To oná ma na starosti všetky papierovačky."
„Dobre, pán Stone." To už som sa postavil na odchod.
„A zajtra nezabudni prísť o hodinu skôr."
Spýtavým pohľadom som na neho pozrel. Myslel som, že si ráno pospím, ale očividne nie.
„Príde k nám modelka. A teba potrebujeme, aby si bol pritom. Chce si sama vybrať svoje fotky na úpravu a ako spomenula, veľmi to súri."
„Dobre." Otec mi čosi spomínal. No nespomenul dôležitú vec, že sa nevyspím. Už teraz som vedel ako bude náročné chodiť do práce.
Strýko kývol hlavou, že to je už všetko. Môžem ísť.
❤❤❤
Milí čitatelia,
dúfam, že sa vám páči moje druhé pokračovanie. Budem rada za každé vote a koment.
❤❤❤
