Benjamín
„Nesie sa kávička." Vrableová položila na stôl tácku, kde boli dve šálky kávy. Ako sa ohla pritom vystrčila svoj zaguľatený zadok.
Bol som v tej miestností jediný človek, čo si to všimol. Fotograf sa sústredil na nastavovanie fotoaparátu.
„Ďakujem." Zamrmlal muž.
To už sa otočila na päte a odišla preč.
Miestnosť bola tmavá. Cez malé svetielko som zbadal moju šálku kávy, ktorú som si vzal do ruky. Odpil som si malý dúšok horkej chuti.
„Kedy príde tá modelka?" Spýtal som sa muža, ktorý trpezlivo kontroloval svoj fotoaparát.
Na chvíľku prestal. Pozrel sa na svoje hodiny. Jeho tvár sa zamračila. „Už tu mala byť." Pokrčil nosom. „Nemám rad také slečinky, čo si myslia, že tu budeme na nich čakať, kým sa tu rozhodnú ukázať."
„Aha." Tiež som nebol dvakrát rád. Kvôli nej som musel do práce prísť o hodinu skôr. Takto som si nahlas zívol.
Moja pozornosť hneď zbystrela, keď som začul opätky. Vedel som, že to nie je recepčná. Tá robila veľké kroky. No tie boli máme a veľmi hlučné.
Dvere sa rozleteli, na čo môj kolega poskočil. Dvere sa odbili od steny.
Vo dverách som videl stať mladé dievča. Mohla mať tak sedemnásť. Určite nebola plnoletá. Vyzerala veľmi mlado.
Ako nás zbadala, vyčarila obrovský úsmev. No potom sa zachmúrila, keď so steny odpadla omietka.
Kolega sa kyslo zatváril.
„Môžeme začať." Žmurkla na nás. Jej hnedé vlasy si dala dopredu. Konce mala zatočené. Keď vošla viacej dnu, mohol som videl jej vymaľovanú tvár.
Mala jemné vetvy tváre. Ak by nemala toľko omietky, povedal by som, že je pekná. Ale takto... Takto som to nevedel zhodnotiť. No rozhodne mala okolo seba nejakú auru, čo vás nútilo sa na ňu stále pozerať. Na čo zareagoval aj môj rozkrok.
Jej štíhla postava sa postavila ku platne. Zobliekla si tenulinkú červenú bundu, ktorú odhodila na voľnú stoličku. A začala pózovať.
Kolega bol pripravený ju fotiť. Zpredu sa to len blýskalo. Fotoaparát cvakal ako by šlo o život.
„Troška sa prehni." Ozval sa muž. „Áno, áno. Dokonalosť." Ďalej cvakal.
Ja som sa na ti všetko pozeral. Sedel som na jednej z voľných stoličiek a srkal do seba kávu. Sem tam sa mi zívlo.
Vzal som do druhej ruky mobil. Naťukal som Amínine číslo a napísal jej správu. Vedel som, že jej tým vyčarím úsmev.
BENJAMÍN - Dobre ráno moja čivavka, dnes budem v práci do druhej. Potom sa zastavím u teba.
„Fajn tu na som skončil." Ozval sa muž. Obrátil sa ku mne. „Tak Ben." Podal mi SD kartu. „Tú sú tie fotky. Ja musím bežať."
Odišiel preč.
Prišlo ku mne mladé dievča. Vlasy si omotalo okolo svojho prsta. „Takže Benjamín." Uškrnula sa.
„Pre vás Stone." Zachoval som chladnú hlavu. Nechcel som podľahnúť mladému decku.
No ona sa len usmiala. Moju odmeranosť mala na háku. Sadla si ku mne na stoličku. Bolo jej úplne jedno, že sa tlačí na mňa.
Kartu som vložil do svojho notebooku. Klikol som na jednu z fotografií.
