❤❤❤
Venujem blankov
❤❤❤
Benjamín
Sedel som vo svojej kancelárii. Naozaj ma to trápilo, že som musel prísť tak skoro. Myslel som, že budeme s Amínou do večera.
Čo už sa dalo robiť. Sám som strýkovi vyhovel. Sľúbil som mu, že začnem robiť nadčasy. Dneska to bol len záskok. Jeden s pracovníkov mu vypadol, preto si ma rýchle zavolal.
Spis smen už mám. Bol som rád, že aspoň nedeľu mám voľnú, hoci dnes som musel dôjsť.
„Prepáčte pán Stone." Sekretárka nakukla do mojej pracovné. Na tvári mala zvláštny výraz. Nebola dvakrát nadšená.
V jednej ruke držala vreckovku, ktorú mala nenápadne stiahnutú dole pri svojej sukni. Musela plakať. Niečo ju muselo naozaj trápiť.
„Slečna Tronková za vami prišla." Hneď povedala dôvod, kvôli čomu ma musela vyrušiť.
„Kto, prosím?" Nadvihol som ľavé obočie. Naozaj som nemal poňatia, kto za mnou došiel.
Priezvisko tejto ženy mi naozaj nič nehovorila. Teda zatiaľ nie.
„Slečna Alexandria Tronková."
„Alexandria?" Zopakoval som jej meno.
Vrableová len prikývla. To už meno mi čosi hovorilo. Alexandria. Alexandria. A viem. To bolo to mladé decko, čo prišlo neskoro kvôli fotografiám, s ktorými i tak nebolo spokojné.
Strýko mi nič nespomenul, že má prísť. Možno mi to len zabudol povedať. No každopádne som ju nemohol odmietnuť, keď už je tu.
Sekretárka si všimla na mojej tvári, že už viem o koho ide. Ruky si založila pred seba. „Mám ju zavolať?"
„Áno." Zo stola som spratal pár listov do šuplíka, ktoré nemusí vidieť. Založil som si ruky na stole a čakal na slečnu, ktorá sa rozhodla dnes prísť.
Na dverách určite zaklopalo to mladé dievča.
Povedal som hlasne ďalej. Spoza dverí vyšla Alexandra Tronková. Na tvári mala široký úsmev, ale nebol z tých úprimných. Vedel som, že nemala pádny dôvod dnes prísť.
„Tak slečna Tronková, o čo ide?" Začal som ako prvý. Bolo mojou úlohou zistí, prečo sedí v mojej kancelárii.
„Od Thobiasa mám, že máš dnešnú smenú." Uškrnula sa.
Thobias Pelmak, nás zamestnanec, ktorý náhle vypadol. A práve ja tu sedím a robím všetku prácu za neho. Vedel som, že dnes bude naozaj dlhý deň.
„Nevedel som, že vy dva ste v kontakte." Naozaj som to netušil. No niečo mi tu pekne smrdelo. Že by to bolo zámerne, aby ona prišla.
Veľmi dobre si spomínam, ako sa naposledy správala.
Aj dnes mala hlboký dekolt, ktorý nebol najhorší. Ale držal som sa. Hladké som jej priamo do jej tmavých oči.
„Áno. Benjamín." Zasmiala sa. „Čakala som na telefonát. Miesto toho mi volal starší pán Stone. Bola som naozaj smutná." Odula spodnú peru. Nahodila aj smutne páči, aby som jej to veril, aká bola smutná, že som jej nezavolal.
„Mám na práci aj iné veci ako riešiť decko."
„Čo prosím?" Takmer jej očí vypadli, keď začula slovo decko. Neveriacky na mňa hľadela a dožadovala si vysvetlenie.
„Minule som sa vyjadril jasne." To už som vstal zo stoličky. Podišiel som k nej. Mlčky na mňa hľadela. Postavil som ju na nohy. "Mám vážny vzťah. A o také veľké decko nestojím. Ak naozaj nemáte nič na srdci, čo by za to stálo, odídete. Bude to od vás zrejme jediná rozumná vec, čo spravíte."
Urazene zdvihla nos. „Ja sa tak len ľahko nevzdám." Šplechla mi do tváre. Rukou sa dotkla kľučky, vďaka ktorej otvorila dvere.
Treskla dverami. Už som len počul jej topánky ako bili podlahu. Celá chodba sa ozývala.
„Tedaaaa. To bol sám diabol v sukni?" Spoza dverí mi nakukol kolega, Gerald Storm.
Len som si ťažko povzdychol. To dievča ma začína štvať.
„Bývalka?" Zasmial sa.
„Nie. Len..." Radšej som si zahrýzol do jazyka, len aby som nemusel použiť sprosté slovo.
„Hmm." A už sa stratil.
Vytiahol som papiere so šuplíka. A môžem začať.
◼◼◼
Šiel som okolo sekretariátu, že pôjdem na obed. Mal som neskorú obedňajšiu prestávku. Hneď som zastavil ako som začul vzlyky. Hneď na to smrkanie a znova vzlyky. Len taký malý plač.
Pozrel som na slečnu Vrableovú. Tá si ma hneď všimla. So za slzavými očami sa na mňa pozrela. Potiahla s nosom. Vytiahla ďalšiu vreckovku, ktorou si potrela slzy na líci. Ale bolo neskoro, mala mierne čierne kruhy od šminiek.
„No tak, čo sa deje?" Postavil som sa k nej. Z vrecka som jej vybral ďalšiu vreckovku.
„Ďakujem." Vzlykla. Položila na svoj stôl obe ruky. A ja som si hneď všimol, že nemá prsteň s ktorým sa mi tak pyšné pochválila. „Načapala som Lochana s inou a to v našej spálni. V jeden deň som prišla skôr ako som mala. A vtedy..." Ďalší vzlyk. „Ta šľapka ešte sa mi vysmiala do ksichtu, že si neviem ustrážiť chlapa."
To už som ďalšiu vreckovku vyťahoval. Tamtú úplne premočila. Tak predsa sa muselo niečo stať.
„Je lepšie to zistiť hneď ako neskôr od niekoho iného."
„Máte pravdu, pán Stone." Vzala si vreckovku. Vysmrkala sa do nej. „Bože..." Chytila sa za hlavu. "Prepáčte, že vám to vykladám. Isto vás to ani nezaujíma. Ach... zas som tomu podľahla."
„Takýto muž ako sa zachoval ten váš, si nezaslúži vaše slzy. Preto zdvihnite hlavu hore a porozhliadnite sa. Nájdete si lepšieho ako bol hen ten." Mykol som hlavou.
„Ďakujem, pán Stone. A určite ste sa ponáhľal na obed." Snažila sa už normálne rozprávať. l bez žiadnych vzlykov.
„To nevadí." Milo som sa na ňu usmial.
