Sedeli sme v mojej izbe. Ja som sedela na svojej obľúbenej časti postele rozvalená v elegantných šatách, ktoré vyzerali byť naozaj pohodlné.
Neušiel mi Benov pohľad. Vedela som, že si budem musieť zvykať na to, že ho budem vídať.
„Videla si ako na nás pozeral?" Ozvala sa Laurie, ktorá začala skúmať moju tvár.
„Áno." Mykla som ramenami. Čo mi tým chcela povedať?
„Mala som z toho naozaj čudný pocit. Myslím... podľa mňa, ťa ma stále rád. Myslím, že mu chýbaš, Amína." Povedala to tak vážne, až mi po chrbte prebehol mráz.
„Lauren." Vyšiel zo mňa ťažký povzdych. „Nevidela si ako ma vyhodil vraj z jeho miesta? Vtedy ako sme sedeli v bare. Spomínaš si?"
„Podľa mňa to spravil, len preto, že ťa chcel vyprovokovať."
Hodila som po nej vankúš. „Akosi sa v tom vyznáš." Nahodila som falošnú smutnú tvár. Pery som zvlnila do príšerne smutnej grimasy.
To už mi prišla na mobil správa. Natiahla som sa za mobilom, ktorý bol na zemi v mojej mini kabelke. Z čiernej kabelky som vytiahla ho a pozrela naň.
Benjamín Stone mi napísal.
Správu som rozklikla.
Ups! Gambar ini tidak mengikuti Pedoman Konten kami. Untuk melanjutkan publikasi, hapuslah gambar ini atau unggah gambar lain.
Nakoniec som sa rozhodla, že prídem. I keď sa mi veľmi nechcelo. Stále som mala na pamäti ako sa s ňou bozkával.
Larie som nespomenula, že idem za ním. Sama som nevedela, čo sa po tomto rozhovore stane.
Len prikývla a sama sa som ňou rozlúčila, skôr ako som to stihla spraviť ja. Venovala mi ešte jedno vrúcne objatie a už jej nebolo.
V okne som jej zamávala. Popri tom som pozrela na jeho dom. Na streche už nebol. Že by už na mňa čaká?
Ešte raz som sa pozrela na náš chat. Nechal mi videne. Musí ma čakať.
Postavila som sa pred zrkadlo. Všimla som si svoje smutné oči. Dala som si oboma rukami slabú facku, aby som sa vzchopila. Musím byť teraz statočná a hlavne rozumná. Musím to zvládnuť.
◼◼◼
Došla som k jeho domu. Postavila som sa tak, aby na mňa nevideli cez okno. To už som zbadala Benjamína. Bol otočený chrbtom a pozeral sa na mobil.
„Ehm." Hlasno som zakašľala, aby vedel, že som prišla.
Otočil sa.
Jeho ľadové oceány na mňa pozerali. Na sebe som už nemala tie šaty, s ktorými som bola v škole. Už som mala len tričko s krátkym rukávom a rifle.
„Tak som tu." Ticho som sa ozvala. Teraz som ako takej schopnej vety bola schopná povedať. Už som sa nezasekla na začiatku vety ako včera.
Včera to bolo iné. Chcel ma pobozkať. Teraz sa len chce porozprávať.
„Alexandria Tronková bola našou zákazníčkou. Od samého začiatku sa na mňa lepila. Vedela, že chodíme... teda, že sme chodili spolu. A vždy som ju odbil. No teraz ma prekvapila. Absolútne nemám poňatia odkiaľ mohla tušiť, že sme v tom bare." Začal rozprával.
Ale ja som ho stopla. Nechcelo sa mi veriť, že to je vôbec pravda.
„Bozkávali ste sa, Ben. Bozkávali." Prízvukovala som mu to.
Naozaj som to nechápala. Nevedela som, kde je pravda. Možno hovoril a možno nie. Ale vedela som, že mi tým zlomil srdce.
„To len vtedy ako si nás videla. Pred tým nie. Aj Harry s Codym ti to môžu dosvedčiť." Mierne na mňa zvýšil hlas.
„To sú tvoji kamaráti. Vždy budú na tvojej strane. Viem ako to chodí. Ja ti skrátka nemôžem veriť. Nedá sa to. Nechci odo mňa..."
„Amína." Chytil ma za ruky.
Pozrela som na naše spojené ruky. Mala elektrina prešla po celom tele až vystrelila von. Jemne som privrela oči, len aby som znova neplakala.
„Pozri sa mi do očí." Ozval sa jeho chrapľavý hlas.
„Nie." Zamrmlala som skôr pre seba ako pre neho.
Musím byť silná.
Nemôže mu to tak ľahko prejsť. Ten obraz ma bude sprevádzať dlhé roky.
„Môžeš otvoriť tie oči? Len sa pozri na mňa" Mierne na mňa zvýšil hlas. Bolo vidieť, že sa naozaj drží, aby na mňa nenakričal.
„Nemôžem. Prepáč mi to." To už som otvorila oči, ale som nepozerala na neho. Pozerala som do zeme. Vedela som, že by ma jeho modré oči presvedčili o jeho pravde.
Sama od seba som sa rozutekala preč.
„Správaš sa ako decko!" Počula som ako za mnou zakričal. Pastou udrel do kontajneru, ktorý neďaleko stál pri ňom.
Neobzrela som sa. Behala som domov. Drobné slzy mi stekali po líci. Vôbec ti nebolo dobré sa s ním stretnúť. Som ešte viacej rozrušená ako som bola.
V izbe som sa zatvorila. Chcela som byť sama. Dokonca aj žalúzie na oknách som zatiahla, aby náhodou na mňa nevidel.
Sadla som si na zem k mojej posteli. Chrbtom som sa o ňu opierala. Rukami som si chytila obe kolená k sebe. Z hrdla sa mi dral malý vzlyk. Bolelo to. Tak príšerne to bolelo.
Vedela som, že ak máme byť spolu...
Osud to zariadi. A ak nie. Tak potom každý z nás si má nájsť svoju cestu. A už tá ho zavedie niekam, kde jeho duša bude šťastná.
